"Na tie zlaté rybky nikdy nezabudnem. Plávali si bezstarostne vo vode a vôbec sa do celej atmosféry nehodili." Trochu ma prvé slová Viktora Baranca zarazili. Čakala som buď nadšené spomienky na krásnu Prahu či ospravedlňujúci, vyhýbavý pohľad a strohé rozprávanie o udalostiach starých 30 rokov, alebo výčitky typu "chceli sme vám pomôcť a vy sa teraz paktujete s NATO". To sú totiž tri najtypickejšie reakcie Rusov, keď príde reč na udalosti roku 1968. Ale o zlatých rybkách som počula po prvý raz. "Robili sme si z nich uchu, poznáte tú skvelú polievku? Bola celkom dobrá, aj keď tieto rybičky asi neboli pôvodne určené na jedenie."

Viktora Nikolajeviča Baranca som našla v moskovskej redakcii denníka Komsomoľskaja Pravda. Po sedemnástich rokoch na ministerstve obrany sa uchýlil k novinárčine. Plukovník Baranec nebol veľmi rád, že ma vidí. "Už vtedy, pár hodín potom, ako sme pristáli v Prahe, som pochopil, čo za strašnú vec sme urobili," povedal zamračene na úvod. "To myslíte tie zavraždené rybičky?" opýtala som sa opatrne. Usmial sa. "Aj tie."

DOM S RUŽAMI

A BAZÉNIKOM

"Nie. Nemôžem si spomenúť, čo to presne bolo za budovu. Ale dvor vidím pred sebou ako dnes. Bol malebný, pokojný, útulný. Uprostred bazénik a v ňom plávali zlaté rybky. Keď sme išli z letiska, Česi nám zničili nákladiak s proviantom. Zostali sme bez jedla a bez vody. Tak sa vojaci vyzliekli a spodnou bielizňou začali loviť ryby. Veľmi sa nám to nedarilo, tak sme vzali puzdro na guľomet a dosiahli sme nečakaný úspech. Aspoň v niečom." Viktor Baranec od roku 1968 nikdy nebol v Čechách. Keď mi tvrdil, že by aj dnes dvor s rybkami, studňou a ružami našiel, tváril sa presvedčivo. Vraj podľa toho bazénika. "Možno aj tie ruže tam dodnes rastú," povedal. "Snáď to bola nejaká diplomatická budova či čo. Pôjdem možno budúci rok do Prahy, a určite to miesto nájdem."

VEĽKÉ NOČNÉ CVIČENIE

Pre Viktora Baranca trvala oslobodzovacia akcia v Československu iba tri dni. Ako propagandista sa neosvedčil. Dvadsaťjedenročný Viktor študoval vtedy totiž v druhom ročníku Ľvovského politického vojenského učilišťa. Základnú službu strávil u tankistov. "V učilišti som sa správal nepatrične," priznal, "chodil som za dievčatami, keď som nemal vychádzky, a preto ma nepustili na dovolenku. Za trest som musel v lete 1968 zostať v kasárňach, upratovať chodby, drhnúť záchody, bieliť steny a kopať nejaké nezmyselné kanály. To bol osudný trest, pretože len preto som sa dostal v auguste do Československa." V lete aj vo ľvovskom učilišti vládol pokoj. Raz v noci Viktora prebudili. "Nepamätám si presný dátum, je to predsa len už tridsať rokov. Zatriasli mnou a hovoria: "Makaj, obliekaj sa a bleskom na štáb učilišťa. A všetko so sebou". Vôbec som netušil, čo sa deje. Pretrel som si oči, natiahol nohavice, vzal si zubnú pastu a bežal na štáb. Tam oznámili, že sa zúčastníme veľkého cvičenia." Keď rozospatá skupina prišla na neďaleký Javorovský polygón, boli vojaci poučení. Dôstojník so zachmúrenou tvárou vážne povedal: "Našich bratov Čechov postihlo veľké nešťastie. Nemôžeme ich v tom nechať". Viktor sa rýchlo prebudil. "Asi sme pozerali dosť nechápavo, tak veliteľ pokračoval: "Ide o atentát na komunistické zriadenie československej spoločnosti. Súdruhovia, neberte to na ľahkú váhu, pomôcť im je našou povinnosťou, celý socialistický systém je ohrozený." Dôstojník dlho mladým mužom vysvetľoval, prečo a kam idú. Išlo predsa o študentov politického učilišťa, ktorí museli byť ideologicky pripravení lepšie ako jednoduchí vojaci. "Veď my sme mali za úlohu ideu internacionálnej pomoci šíriť medzi mužstvom," smeje sa Viktor. "Ja som odchádzal do Československa s hodnosťou zástupcu veliteľa roty pre politickú prípravu a bol som tam oficiálne na stáži. Mal som sa ukázať v tom najlepšom svetle. Moja úloha bola agitovať medzi vojakmi tak, aby o správnosti či nesprávnosti požadovanej úlohy vôbec nepremýšľali. A spočiatku ani nikto nepremýšľal. Ani ja nie."

POCHMÚRNE RÁNO

A ZHNITÉ RAJČINY

Študent Viktor nasadol do lietadla v hlbokom presvedčení, že ide zachrániť bezbranných bratov Slovanov. "Myslel som si, že na nás celé Československo čaká s kvetinami, chlebom a soľou, že to bude tak, ako som to videl vo filmoch zo štyridsiateho piateho. Bol som dokonca hrdý na to, že sa môžem na takej záchrannej akcii zúčastniť." Bola to Viktorova prvá cesta do zahraničia. Neskôr ako tlačový tajomník ministerstva obrany precestoval pol sveta. "Vidíte, prvý raz do zahraničia a hneď na tanku," priznáva. "Pristáli sme na pražskom letisku v Ruzyni. Nasadli sme do tankov a vyrazili. Bolo ráno, ešte šero a my sme čakali tie vítajúce davy s kvetinami. Usmievali sme sa a išli na tankoch širokou ulicou smerom do mesta. Už-už sme chceli mávať na postavy, ktoré sa obšmietali na chodníkoch, keď sa to stalo. Nikdy na ten obraz pochmúrnej ulice nezabudnem. Naraz som dostal vajcom. A nebolo jedno. Prestali sme sa usmievať, rýchlo sme zaliezli a už len priezorom sme videli, ako nám ľudia hrozia päsťami, hádžu po nás kamene a zhnité rajčiny. Bol to šok. Veď proti nám nestáli vojaci alebo nepriatelia zo Západu, ale obyčajní civilisti. To, že by sa na nás mohli zlostne vrhnúť babičky a strýkovia, nám nikto nepovedal."

SLOVO VERZUS TANK

Vojaci z roty Viktora Baranca sa skoro dostali pod vplyv českých agitátorov. Mohli sa bežne stretávať s miestnym obyvateľstvom a občas dochádzalo k búrlivým diskusiám. "Vaši sa ukázali byť lepšími propagandistami ako naše velenie. Nahlodali celú moju rotu," uznanlivo prikyvuje Viktor Nikolajevič. Jeho vojaci sa začali tváriť rozpačito a sen o oslobodení brata v ohrození sa rýchlo rozplýval. Viktor ako politicky najvyspelejší pochopil situáciu čoskoro. "Len úplný tupec mohol ešte veriť tým kecom, čo nám naliali do hlavy doma. Nikto z nás nedokázal odpovedať na nekonečné otázky: Kto vás sem pozval, prečo ste prišli... Chabo sme sa pokúšali brániť, ale boli sme asi nepresvedčiví: My vám predsa chceme pomôcť, zbaviť vás nepriateľa, chrániť vás.. Na to sa nám dostávalo najčastejšej odpovede: So svojimi nepriateľmi sa vysporiadame sami. A bolo to. Keby po nás Česi strieľali, snáď by to všetko bolo jednoduchšie. Ale skúste bojovať s neozbrojeným, avšak strašne rozhnevaným národom. Niekedy je slovo väčšia zbraň ako tank. Len vaši stranícki vodcovia sa nám prišli poďakovať. A pár babiek prinieslo chleba, keď sme nemali čo jesť, jeden pán na bicykli prišiel so sudom pitnej vody. Ten nám však neďakoval, len hovoril: Mali ste, chlapci, radšej ostať doma..."

ZATKNUTIE V KÚPEĽNI

Viktor Baranec je dodnes rád, že v Prahe nemusel ani raz vystreliť. "Mali sme jasný príkaz používať zbraň len vo výnimočných prípadoch, ak na nás niekto ozbrojený priamo zaútočí a ohrozí naše životy. Také nám dali inštrukcie. V mojej rote sa nič podobné nestalo, ale na niektorých miestach v Prahe si naši zastrieľali. Ja sám som videl horiace autá, horiace tanky... Ale väčšinou sa to obišlo bez násilia. Dostali sme napríklad za úlohu zaistiť objekt, kde boli českí vojaci. Moja rota tam vyrazila a naraz vysielačkou oznamujú, že nastala taká trápna situácia. Plukovník, ktorého mali zatknúť, pretože otvorene vystupoval proti vstupu vojsk, bol nahý v kúpeľni. Moji vojaci, vychovaní k rešpektu, boli v rozpakoch. Predsa nebudeme zatýkať plukovníka spriatelenej armády bez trenírok. Nakoniec to urobili. Ale mali z toho duševnú traumu. Inak sme však na celú akciu boli pripravení dobre. V `našom` dvore sídlil aj štáb sovietskej rozviedky. Pracoval skvele. Spomínam si, ako dávali inštruktáž výsadkárom, ktorí mali obsadiť jeden objekt: Sedemnásta doska v ohrade je uvoľnená. Nie je to vôbec vidieť, ale ľahko ju odsuniete a dierou sa dostanete dovnútra. Vidíte, vedeli sme úplne všetko."

INTELIGENTNÝ ODPOR

"Musím povedať, že Česi vzdorovali inteligentne, aj keď vojnou sa to nazvať nedá. Najviac rozzúreného si pamätám predavača z kiosku, ktorý sme omylom tankom zvalili. Potom sme občas niekomu vtrhli do záhradky, raz sme poškodili roh domu. To miesto by som tiež dnes určite našiel." Ako "politruk" mal Viktor udržovať v rote bojovú morálku a diskusie s miestnymi občanmi neutralizovať. Tretí deň prišiel na previerku plukovník z Moskvy. "Mal skontrolovať, ako to naše mozgy všetko znášajú. Pýtal sa vojakov, čo si o všetkom myslia. No a jeden mu povedal, že je to nejaké čudné, a že ani zástupca politruka, teda ja, nevie, čo to nepriateľstvo miestnych obyvateľov znamená. Veď im predsa chceme pomáhať a chrániť ich pred zlým kapitalistom." Plukovník sa rozzúril a oznámil študentovi Barancovi, že sa slabo vysporiadal so svojou úlohou. Viktor bol okamžite odvolaný. "Mali sme v rote dvoch ranených vojakov, jeden dostal tehlou do hlavy, druhý sa neopatrne vzdialil od svojich a skupina Čechov ho zmlátila. Zlomili mu len ruku," smeje sa Viktor. Nakoniec dvaja ranení a študent Baranec ešte v ten deň

nasadli do lietadla a namierili si to domov. Viktor bol rád, že za plnenie úlohy dostal štvorku. Skoro ho z prestížnej školy vyhodili.

"Verte mi, neklamem, na tie tri dni spomínam ako na niečo strašné. Stále si nedokážem odpovedať na otázku, prečo sme k vám vliezli. A prečo sme tú chybu opakovali potom veľakrát. Veď ja som bojoval aj v Afganistane, na Čečensko som bol našťastie starý. My, ruskí medvedi, sa stále snažíme delikátne politické problémy riešiť s pomocou tankov. Snáď sa to nikdy neodnaučíme. Dlho sme žili v hlbokom presvedčení, že Česi, to nie sú Poliaci, ktorí k nám vždy prechovávali akúsi nedôveru. Čechov sme vnímali ako skutočných bratov, milých, usmievajúcich sa pokojných ľudí, skutočných Slovanov. A po šesťdesiatom ôsmom sme naraz precitli. Asi sme vás vážne veľmi nahnevali. Azda to tak nebude navždy. Keby niekto prijal moje osobné ospravedlnenie, tak by som bol veľmi rád. Veľmi sme vám uškodili. Uvedomil som si to vždy, keď som sa tlačil v rade na české topánky. Všetky moje deti nosili vaše topánočky. Praha mi navždy ostane v spomienkach ako povstalecké mesto. Aj keď sa tam nijako zvlášť nebojovalo, vo vzduchu bolo toľko nenávisti, že sme to cítili aj my, starostlivo pripravení a spracovaní vojenskí agitátori. Viete, čo už nechcem zažiť? Prísť do mesta, kde ma nikto nechce."

Autor: PRE SME - Petra Procházková, agentúra Epicentrum