nil s tvorivým nasadením, ako sa hovorí v umeleckých kruhoch. Živil sa síce, ako je známe, fotografovaním svadieb, ale mal aj vlastné umelecké ambície. Chcel odfotografovať vietor. Vietor je však väčšinou neviditeľný. Človek ho počuje a cíti, ale vidieť vietor sa podarí málokomu. Fotograf Otto Gráf chodieval po uliciach mesta a fotografoval vietor. Chodieval za mesto do polí a fotografoval vietor. Chodieval k rieke, do lesa, na bralá, na mosty a všade sa pokúsil odfotografovať vietor. Ale na fotografiách, ktoré potom držal v ruke, nebolo nič vidieť. A potom dostal geniálny nápad. Vietor síce nevidieť, ale vidieť výsledok jeho práce, povedal si majster, a tak začal fotografovať lístie, ktoré rozfúkal vietor, koruny stromov, ktoré boli ohnuté pod náporom vetra, sukne žien, ktoré nadvihoval vietor, klobúky starých pánov, ktoré hnal pred sebou vietor. Ten vietor tam nebolo vidieť, ale bolo ho cítiť. A fotograf Otto Gráf usporiadal výstavu. Na vernisáži sa zišlo tých sedem ľudí, ktorí chodia na akúkoľvek vernisáž. Prišiel tam dokonca aj umelecký kritik Jaroslav K. Poneváčny. Bol autoritou už len preto, že nikto nevedel, čo znamená to K. v jeho mene. Niektorí síce tvrdili, že vedia veľmi dobre, čo znamená to K., ale to je vedľajšie. Kritik Poneváčny napísal v odbornej recenzii, že „fotografovi Gráfovi sa čiastočne podarilo zachytiť náš kozmos v rozklade a postmodernistickom chaose, o čom svedčia lietajúce papiere a iný odpad na jeho snímkach.“ Vôbec nepochopil, že fotograf chcel zachytiť na svojich fotografiách vietor. A fotograf Otto Gráf začal zanedbávať svoju živnosť, poctivé remeslo svadobného fotografa. Túlal sa s rozviatymi vlasmi po kraji a očití svedkovia tvrdili, že pritom kričal: No tak, zjav sa mi, vietor. Ukáž sa, víchrica! Udri, víchor! A vietor mu svišťal okolo uší, ale fotograf bol zúfalý. Nič nevidím! Som na dne! Stratil som videnie! A potom ho jedného dňa stretol. Ako keby sa mu oprela do chrbta obrovská ruka, ktorá bola suchá i vlhká zároveň. Neviditeľná ruka si ho obrátila ako postavičku z detskej skladačky. Fotograf Otto Gráf sa otočil a s vytreštenými očami sa pozrel na votrelca. Bol to vietor. Bol to rozložitý, a predsa vyziabnutý starec s divokými vlasmi a studeným pohľadom. Vetrov je veľa, ale toto bol silný Severozápadný vietor, ktorý rozbíja dvere na telefónnych búdkach a vyvaľuje stromy z koreňov. Telo mal neurčité, vetristé, a predsa také hmatateľné, že fotograf Otto Gráf aj na diaľku cítil jeho silu. Vietor zdvihol prst a pomaly ho približoval k fotografovej tvári. Ako sa ten prst približoval, zároveň sa aj zväčšoval, až bol z neho obrovský veterný vír. Schytil fotografa a vtiahol ho do seba.