Ešte krátko pred odletom Billa Clintona do Moskvy odporúčali mnohí americkí stratégovia, medzi nimi aj známy Zbygniew Brzezinski, aby sa stretnutie na najvyššej úrovni s ruským prezidentom Borisom Jeľcinom odložilo. Lenže obaja muži hádam nikdy počas svojej najvyššej politickej kariéry tak jeden druhého nepotrebujú ako teraz. Tak Jeľcin ako aj Clinton prežívajú najzložitejšie obdobie vo výkone svojich funkcií. Zhodou okolností sa ich "čierne dni" začali 17. augusta tohto roka. V Moskve padol rubeľ a vo Washingtone Bill Clinton pred Veľkou federálnou porotou vypovedal o škandále s bývalou praktikantkou v Bielom dome Monikou Lewinskou…
Jeľcin sa tri dni pred pádom rubľa na televíznej obrazovke pred Rusmi zaprisahával, že s hodnotou meny sa nič diať nebude, a jeho slová sa stali za krátky čas bezcennými. Clinton išiel pred porotcov so záťažou klamstva z januára tohto roka, a večer mu nezostávalo nič iné, len sa na televíznej obrazovke priznať, že v afére s Monikou klamal. Teraz sa teda v Moskve stretávajú dvaja politicky ranení muži, aj keď obsah každej rany je odlišný. Ako vraví ruský politický analytik Sergej Rogov: "Ide o summit dvoch ranených kačíc. Kým jedna je poranená na jednu nohu, ruská nemôže ani vzlietnuť."
Americkí politickí špecialisti museli vraj niekoľkokrát prepisovať agendu stretnutia. Hovorí sa o potrebe ratifikácie rusko-americkej zmluvy o znížení strategických rakiet START-2 ruským parlamentom? Štátnu dumu ovládajú komunisti a nacionalisti. Obe skupiny si v týchto osudových chvíľach pre Rusko želajú, aby Jeľcin utrpel totálnu prehru a aby odstúpil. Hovorí sa o probléme Kosovo a o ruskom vzdaní sa vojenského obchodu s Iránom? Diskutuje sa o rozšírení NATO? To sa dozvieme až po skončení summitu.
Pre Borisa Jeľcina sú všetky tieto spomínané otázky až druhoradé. Pre Billa Clintona by ich rozťatie mohlo priniesť upevnenie otrasenej mocenskej pozície práve prostredníctvom zahraničnopolitického úspechu.
Lenže americkí kritici vyčítajú Clintonovi zásadnú taktickú chybu, ktorej sa dopustil už pri prvom stretnutí s Jeľcinom, keď stavil všetok vplyv práve na jeho osobu. Ak by nebodaj teraz Jeľcin predčasne opustil úrad, USA nemajú vytvorené žiadne politické predpolie pre inú osobnosť v Rusku. A netreba zabúdať, že aj keď Rusko týchto dní pripomína ekonomický chaos v krajine tretieho sveta, predsa ostáva po Amerike jedinou krajinou disponujúcou v bojových arzenáloch ešte desaťtisícmi jadrových náloží. Preto Washington musí urýchlene v Rusku hľadať nového politického spojenca, s ktorým by mal nájsť zhodnú cestu na konsolidáciu tamojšej demokracie a kapitalizmu. Ekonomicky totálne neschopnému Rusku nepomôžu ani ďalšie vagóny amerických dolárov. MICHAL HAVRAN
(Autor je stálym spolupracovníkom SME)
