OLEG HARENČÁR (1956) - pôvodom slovenský básnik a filmár, ktorý roku 1978 emigroval - najskôr do Švajčiarska, neskôr do USA, kde roku 1983 vyštudoval filmovú akadémiu v štáte New York. Po štúdiách prišiel na rok do Talianska, kde rok robil ako režisér a kameraman v súkromnej firme vyrábajúcej pre taliansku RAI a iné televízie. V súčasnosti žije čoraz viac v San Franciscu vzdialenom asi tri hodiny od Mendocina - jeho predchádzajúceho pôsobiska. Ako hovorí O. Harenčár, o kultúrnych rozdieloch začal uvažovať už veľmi skoro, pretože jeho matka bola Ruska, v Rusku istý čas ako malý chlapec žil, neskôr sa odsťahoval do Prahy a Bratislavy. Po emigrácii na Západ si vypestoval predstavu o sebe, že vie zblížiť a prepojiť ľudí iných kultúr. Svoj prvý film Make a Joyful Noise nakrútil o černošskej hudbe v kostoloch v meste Buffalo, neskôr urobil film o Zürichu a s S. Olsonom nakrútil film o Afganistane počas sovietskej invázie, ktorý získal Zlaté jablko na medzinárodnom festivale v San Franciscu. Po páde železnej opony nakrútil film o Československu s názvom Československo, spiaca krásavica, ktorý začiatkom roka 1991 vysielala aj Slovenská televízia. Minulý rok spolupracoval na filme "Nazi, Gold" rozprávajúcom o "spiacich" kontách obetí holokaustu vo švajčiarskych bankách, ktorý vysielala BBC. V San Franciscu vlastní firmu Prometheus Production zaoberajúcu sa filmovou produkciou. Človek pohybujúci sa medzi rôznymi kultúrami - taký je ústredný životný leitmotív režiséra, kameramana, ale i básnika Olega Harenčára, ktorý v týchto dňoch prišiel z amerického San Francisca navštíviť svoju pôvodnú vlasť - Slovensko. "Už dlhšie pracujem nad scenárom k celovečernému hranému filmu, ktorý by sa odohrával a zároveň aj nakrúcal najmä na Slovensku," vysvetlil príčinu svojho týždenného pobytu v Bratislave v rozhovore pre SME O. Harenčár. "Prišiel som za Marianom Urbanom z firmy ALEF, pretože pre svoj film potrebujem slovenského producenta. Hoci na scenári stále pracujem, jeho osnovou by mal byť ľúbostný príbeh o človeku, ktorý pracuje ako počítačový programátor a žije dosť izolovane. Raz dostane za úlohu urobiť program o rodinných koreňoch a pri jeho tvorení zistí, že všetko je inak, ako si myslel. Žena, o ktorej si myslel, že je jeho matka, ako sa ukáže, nie je jeho matka, pričom tá pravá stále žije na Slovensku. A tak sa pri skúmaní svojho pôvodu dostáva až na Slovensko." Pátranie v pamäti však O. Harenčár neuskutočňuje len cez vizuálne obrazy, ale i cez poetické texty. I názov zbierky, ktorá pred dvoma rokmi vyšla v bratislavskej agentúre Fischer, je príznačný - Zemetrasenie pamäti. "Vždy som bol fascinovaný pamäťou a už od malička ma zaujímalo, prečo si zapamätávam vždy len určité veci," rozpamätáva sa autor. "Keď som roku 1978 odišiel z Československa, myslel som si, že som definitívne zavrel dvere za minulosťou. Naďalej som síce písal po slovensky, pretože to pre mňa bolo prirodzené, ale odchodom som sa vzdal oprávnenia ovplyvniť život v bývalom Československu. Po novembri 89 sa však dvere nečakane otvorili. Bol to silný citový zážitok, na ktorý som nebol pripravený. Vtedy som si uvedomil, že korene sa nedajú ignorovať." Prvý návrat O. Harenčára do Československa bol už 21. augusta 1988, keď sa už ako americký občan zúčastnil na prvej väčšej demonštrácii proti komunistickému režimu. "Napadlo mi, že sa môže čosi zmeniť. Musím sa však priznať, že som sa počas môjho "exilu" usiloval o asimiláciu v americkom prostredí a myslel pritom na Nabokova ako na dôkaz, že je to možné."
Svoj americký sen si začal O. Harenčár napĺňať absolvovaním prestížnej filmovej akadémie v štáte New York. Z nej nasledovala pozvánka do filmového sveta, ktorý však v Spojených štátoch nevíta vždy s otvorenou náručou. "Postupne sa mi prestalo páčiť, že niekto iný vyberá, čo budem nakrúcať. Spočiatku som si dlho myslel, že producenti sa budú ku mne hrnúť, pretože pochopia, aký som geniálny režisér. Ideálna línia však neexistuje - producent len málokedy napĺňa režisérovu predstavu. Zákony trhu však presviedčajú, že inak to asi ani nemôže byť. Týka sa to aj nezávislého filmu. Nakoniec, ani festival nezávislého filmu - Sundance - nepodáva jasnú definíciu o pojme nezávislý film. Ani ja si nepoviem, že idem robiť nezávislý film. Nezávislosť filmov je v prvom rade v ich obsahu, akonáhle sa však dostanú do distribučnej siete, stávajú sa závislými."
Hudobník, šaman a popredný americký japonista Slava Rankov (1934-1993) v doslove k zbierke Zemetrasenie pamäti píše, že v slovenčine je Harenčárov hlas vyrovnanejší, filozoficky hlbší, naproti tomu anglická zbierka básní, adresovaná americkému čitateľovi, obsahuje básne naplnené romantickosťou, ktorá sa pre neho zdá byť povrchnou. "S touto disproporciou budem konfrontovaný aj v pripravovanej básnickej zbierke ľúbostnej lyriky s názvom Listy do dlane, ktorá by mala vyjsť opäť v agentúre Fischer," reaguje O. Harenčár. "Budú tam totiž aj básne, ktoré som písal po slovensky, ale i po anglicky. Spomenutý konflikt vidím v rozdielnych historických tradíciách v poézií na Slovensku a v USA. Do veľkej miery je to ovplyvnené aj tým, že poézia sa v Amerike prevažne recituje. Určite je menšinovým žánrom a niekedy mám pocit, že jú čítajú len tí, ktorí ju píšu. Chcel som to prelomiť, recitovať básne aj ľuďom, ktorí ich nepíšu. Preto som recitoval svoje básne na pozadí hudby, alebo medzi piesňami mojich kamarátov z jednej rockovej skupiny, ktorí vystupovali v baroch. Vtedy sa začal rodiť rozdiel medzi mojou slovenskou a americkou poéziou. Recitovať pre živé publikum okrem iného znamená, že text musí byť okamžite zrozumiteľný. Naopak, moje slovenské básne je lepšie si prečítať." Oleg Harenčár nevylučuje pri svojich básňach ani paralely s filmovou tvorbou - najmä pre ich vizuálnu predstavivosť. "Skôr než básne napíšem, mám o nich vizuálnu predstavu. Priestor, farby, pohyb - to všetko vidím vizuálne. Filmové videnie možno konkrétnejšie kladie pred diváka jednotlivé obrazy, no mojou snahou je ich zovšeobecniť. Jednoducho, v literatúre i vo filme ma zaujíma archetyp."
ĽUDO PETRÁNSKY ml.
