ktorá je gejzírom talentu prýštiacim spod slnečného južného neba. Nevyčerpateľný tok blahodarnej hudby autora 39 opier, ktorá by si zaslúžila pozornosť muzikoterapeutov, plynul a prešumel okrem piesňových recitálov a špeciálnych kurzov adeptov operného umenia cez bystrinu dvoch žánrovo rozdielnych, ale časom vzniku tesne spriahnutých diel skomponovaných po geniálnom Barbierovi zo Sevilly: v predverdiovskom Otellovi a bufóznej Popoluške. Jednoliatosť inscenácie Otella spočívala v senzibilne účinnej divadelnej syntéze scény a kostýmov s hlasmi, orchestrom a so zborom (mimochodom, už roky osvedčených pražských umelcov). Kreácia Desdemony (Mariella Deviaová) priblížila frenetickú atmosféru interpretácie slávnymi primadonami Rossiniho doby, ale ani ostatní protagonisti, vrátane Otella (Američan Bruce Ford), nezaostali v gradácii veľkej shakespearovskej tragédie vloženej do sugestívnych nôt. Na scéne štadióna odznela relatívne novátorská inscenácia burlesky Popoluška, jedno z najkrajších majstrových diel na rozprávkovú tému. O niečo viac ako scénicky (dielu svedčí intímnejšia divadelná scéna) zapôsobilo hudobným naštudovaním. V. Kasarová v titulnej role spievala nad latkou expresívnej lahôdky, tenorista J. D. Florez ju v úlohe princa zdvíhal takisto. Súčasný taliansky komponista A. Corghi sa inšpiroval fabulou Rossiniho opery Talianka v Paríži, aby preklenul "priepasť" medzi žánrom opery a súčasnej modernej hudby. Tzv. teen-opera Izabella síce skôr ťažila z ľahko perfídne spracovaných Rossiniho tónov ako z vlastnej hudobnej matérie skladateľa, ale dnešného poslucháča mohla osloviť. Aby mu deklarovala, že operný žáner - akokoľvek možno na prvý dojem neprijateľný - je predsa len najkrajšou a snáď i najvyššou symbiózou slova a hudby v intenciách povolaného umelca. A to bolo vari aj mottom tohtoročného pesarského leta. Bronzový Rossini na nádvorí pesarského konzervatória starostlivo načúval a mal dosť dôvodov tešiť sa na jubilejný 20. ročník svojej apoteózy.
PETER KUKUMBERG, Pesaro
(Autor je spolupracovníkom SME)
