o vkladnej knižke (1979), Marek koniar a uhorský pápež (1983), Slony v Mauthausene (1985), Pochovávanie brata (1987), Najsmutnejšia oravská balada (1988), Previesť cez most (1991), Zločin plachej lesbičky / Holomráz (1991), Krik drozdov pred spaním (1992), Kocúr a zimný človek (1994), Trestajúci zločin (1995), Identita v kríze (eseje, 1995), po 31-ročnom oneskorení vyšla knižne poviedka Nositeľ čarodejného jednorožca (1997). Za svoje diela získal viacero ocenení doma i v zahraničí. Väčšina Johanidesových próz vyšla v maďarčine, ale i v Čechách, Nórsku, Poľsku, Litve, na Ukrajine, v bývalej NDR i v Nemeckej spolkovej republike, vo Francúzsku a Anglicku.
V "undergroundových" priestoroch bratislavskej kaviarne Black Rose na Michalskej ulici nastal v stredu večer opäť divácky pretlak. Spôsobil to ďalší kvalitný knižný opus z dielne levického vydavateľstva L.C.A. Po nedávnom krste knihy Vstaň a choď od "osamelého bežca" Petra Repku pokrstil vydavateľ Koloman Kertész Bagala spolu s krstnou mamou I. Kadlečíkovou novú knihu poviedok Jána Johanidesa nazvanú Dedičný červotoč. "Tri nové poviedky Dedičný červotoč, Pokus o skladaný portrét páchateľa a Strach z priestranstva, ktoré som napísal a pričlenil k trom starším poviedkam (Holomráz, Veliteľ jednotného uhla pohľadu a Vidieť celé), chcú iba dotvárať oblúk času od roku 1989 do súčasnosti," priblížil osnovu knihy v predkrstovom rozhovore pre SME Ján Johanides, ktorý už od svojho Súkromia - debutu z roku 1963 - patrí k najvýznamnejším slovenským spisovateľom. Ako hovorí renomovaný anglický literárny kritik D. Rayfield, "Ján Johanides je jediným žijúcim slovenským románopiscom s presvedčivým nárokom na európsku úroveň". V súvislosti so svojou novou knihou Johanides tvrdí, že nastáva éra zjednodušeného človeka. "Čo je zjednodušený človek?" pýta sa spisovateľ s veľkorysým úsmevom a so sebe vlastnou hlasovou dikciou, blízkou svojim prózam, neomylne vysvetľuje: "Dovoľte, poviem to naschvál zjednodušene, pretože ide o krátke interview. Zjednodušený človek je každý náš spoluobčan, na ktorého životnom údele sa čoraz viac podieľa mechanizmus necitlivej spoločnosti, ktorej záleží čoraz viac na obrate, prevode peňazí a zbohatnutiu ‘zvonka‘. To znamená, predovšetkým ukazovať, že som podstatne dravejší ako sused, že na mňa lepšie vplývajú tie tisícky potlačených stránok na kriedovom papieri s reklamami a návodmi, ako žiť, sex podľa vzorníka, ako si zariadiť domácnosť, ako sa správať. Všetky tieto veci ma oddeľujú od bezprostredného preciťovania života, od mojich inštinktov praslobody."
I v najnovších poviedkach Jána Johanidesa sa odohráva jeho večná téma - zločin a trest, ktorej krstného otca F. M. Dostojevského cituje už v úvode prvej poviedky: A či viete, priateľu, že skutočná pravda je vždy nepravdepodobná? "Státisíce ľudí a, samozrejme, že medzi nimi aj tisícky intelektuálov prežili ukrutný komunistický osud - komunistický v zmysle, keď som sadista, budem sadista v každom režime," rozvíja svoju teóriu Dostojevského leitmotívu J. Johanides. "Tisíce ľudí mi porozprávalo svoje životné príbehy, zatienené práve touto dobou tzv. červenej krutovlády a ja som sa iba snažil vytrhnúť koreň, vyeliminovať to najpodstatnejšie z podstatného. Ušiť príbeh ‘na telo‘ tak, ako som ho cítil a divím sa, že okrem mňa a ešte nevýznamných spisovateľov sa nikto o to nepokúšal. Umelecky opísať túto dobu oceľového ‘nesmrteľného Koščeja‘ dokázali ruskí spisovatelia, Solženicyna už ani nebudem spomínať, ale pripomeniem aspoň Afanasieva. Myslím, že dobou od roku 1948 do 1988 by sa mali práve autori mojej generácie vyspovedať pred vlastnou dušou a takisto občianstvom. Predsa aj oni veľa videli a mali zážitky o stave slobody, i keď táto sloboda bola zatienená členstvom ich rodičov v strane. Preto považujem svoju knižku Dedičný červotoč aj za kroniku v poviedkach o tých zlých desaťročiach, keď sa ľuďom krivili morálne chrbtové kosti ako oblúky bambusových palíc."
V mnohých poviedkach J. Johanidesa sa objavuje veľa príkladov z výtvarného umenia. "Samozrejme, že mi je výtvarné umenie dokonca bližšie ako hudba, alebo architektúra," vyznáva sa autor, pre ktorého sú dôležité vizuálne obrazy. "Zanecháva totiž vo mne bezprostredný odlesk toho nádherného barokového diania, ktoré nás dodnes oslepuje. Aby som vám povedal úprimne: milujem barok. Môj pra-pra-pra a ešte raz prastarý otec bol barokový básnik, vydal svoju knihu Clangor tubae (Hlas trúby), kde dávno pred Štúrom venoval svoj spis vo svojej dlhej dedikácii evanjelikom ‘jazyka slovenského‘. Milujem barok pre jeho zmysel pre fantastičnosť, blízky práve tak Hieronymovi Boschovi, ako scénam stretnutia pekla a neba v baroku, a práve tak víziám Francisca Goyu y Lucientes."
Na otázku dobíjania vitálnej energie, ktorá dovoľuje obdivuhodnú imagináciu a neopakovateľnú rozkošatenosť viet, odpovedá spisovateľ veľmi jednoznačne: "Držím sa Goetheho - čítam. Čítam a ešte raz čítam. Každý deň čítam, čítam, až by vás z toho rozbolela hlava a potom chodím do prírody. Nie na nejaké dlhé túry. Podľa mojich vychádzok by sa nedali nastaviť hodiny ako podľa Kanta, ale milujem prírodu a aspoň jednu hodinu denne jej venujem zo svojho času. Potom sa venujem kocúrom, ktorí majú u nás v dome v Šali svoj klub. To je všetko," dodal spisovateľ, ktorý ešte ani zďaleka nepovedal všetko…
ĽUDO PETRÁNSKY ml.
