ista Jindřich Štreit (1946), ktorý až do 4. októbra vystavuje svoje "Najmilovanejšie fotografie" v bratislavskej galérii Profil na Prepoštskej ulici 4. Kolekciu pripravil docent na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave Ľ. Stacho, ktorému sa podarilo zorganizovať oficiálnu Štreitovu výstavu aj pred desiatimi rokmi, po fotografovom návrate z väzenia. Ľ. Stacho pre SME poskytol ukážky z rozsiahlej korešpondencie medzi ním a J. Štreitom z polovice 80. rokov preverovanej ŠtB, ktorá približuje Štreita ako človeka a tvorcu. 10. novembra 1984 J. Štreit napísal: "Pri fotografovaní musíš byť v akcii celý, človek musí pri akcii zapojiť nielen myslenie (ktoré si vopred pripravil), ale aj podvedomie. Musí byť pripravený a stále v strehu, aby neprešvihol onen dôležitý moment, onú sekundu, keď je potom výsledný obraz akýmsi posunutím reality k večnosti. Ťažko sa o tom píše, azda je to slovne až nevystihnuteľné, ale viem, že ten moment existuje, cítim ho, vždy vo mne hrkne: to je ono! Tiež to poznáš? Hrká to vo mne dosť často, ale keď to potom urobím, je to veľakrát nulové, a tak stále hľadáme a budeme hľadať. Je to nekonečné a preto také krásne… Veľmi sa mi páči tvoja veta, že každý jednotlivec je zodpovedný za to, ako žijeme a nesmieme vinu zvaľovať na niekoho iného. Tiež si to myslím. Lenže napĺňanie je veľmi ťažké a je z toho mnoho problémov. Nepodľahnúť ľahostajnosti, to je úloha číslo jeden. Lenže doba sa mení a ľudia strácajú dôveru. Nemyslím si, že sú lepší či horší ako boli…"

Pre Jindřicha Štreita, ktorý má práve dnes päťdesiatdva rokov, je skromnosť cnosťou. Už dlhé roky dokumentuje posledné útočiská prirodzeného ľudského vývoja odolávajúceho globálnej kultúre. Stále žije v obci Sovinec s 27 obyvateľmi, ktorú zvečnil vo svojich slávnych fotografických cykloch. S tvorbou začínal v rodnom kraji okresu Bruntál a na Morave, neskôr pribudli francúzske, nemecké, rakúske, ale i japonské dediny. Keď minulý rok dostal ponuku brnianskej Nadácie Studia člověka fotografovať život v Burjatsku ležiacom v juhovýchodnej Sibíri, ani na okamih nezaváhal. Vždy mal totiž utkvelú predstavu cesty z Mosky do Vladivostoku. Podobne ako iný veľký český fotograf Josef Koudelka ani Jindřich Štreit nepotrebuje pri svojej práci prepych. V Burjatsku mu stačilo niekoľko spojených stoličiek v jednej z miestností Domu tvorčestva a spací vak. Fotografickej tvorbe sa J. Štreit venuje od začiatku 70. rokov, je autorom množstva publikácií a samostatných výstav, jeho fotografie sú zastúpené v najpoprednejších múzeách a galériách na celom svete. V súčasnosti vyučuje fotografiu na FAMU v Prahe a na Inštitúte tvorivej fotografie Slezskej univerzity v Opave.

Štreitov fotografický dokument ani zďaleka nie je len sociologickým výskumom či záznamom o dobe a ľuďoch. Danú situáciu povyšuje na podobenstvo v často až magických významoch. Nie nadarmo ho volajú apoštolom a prirovnávajú k mágom. On sám sa však drží pri zemi a vyhľadáva tie najobyčajnejšie veci, ktorého ho neustále vzrušujú. "Opäť oficiálne pracujem na statku a denne nafotím mraky materiálu," píše vo svojom liste z 22. júna 1985. "Krásny, fantastický, apokalyptický. To sú situácie, keď netreba k nič pridávať, nič dotvárať, ale len snímať. Niekedy by som radšej filmoval než fotografoval. Nádhera! Opäť žijem až do sebazničenia. Nepoznám meradlo, nepoznám hranice, len niekde v diaľke cítim výsledok, ktorý je však neuchopiteľný, nezastihnuteľný, nekonečný ako sám prekrásny život. Asi sa z toho zbláznim, také je to všetko krásne. Ešteže mám Agnes, ktorá je predsa len trochu realistka a drží ma na uzde…"

ĽUDO PETRÁNSKY ml.