Mladá tvorba nedostal), neskôr manifestom Prednosti trojnohých slávikov. Svojimi básňami a reportážami sa v 60-tych rokoch prezentoval predovšetkým v Mladej tvorbe, kde pôsobil ako redaktor a spolu s ďalšími externými reportérmi tu vytvoril osobitný žáner literárnej reportáže. Tu sa osamelí bežci prezentovali viacerými spoločnými vystúpeniami, ktoré ukončilo až ideologicky motivované zrušenie časopisu v roku 1970. Vydal zbierky poézie Sliepka v katedrále (1969), Že-lez-ni-ce (1992), Ei-sen-bah-nen (1993, v preklade jeho manželky Angely Repka), Priateľka púšť (1996). Publikoval básne aj v antológii Dúfam, že nevyrušujem, Eva a reportáž v antológii Desať prikázaní. V roku 1973 napísal scenár televíznej inscenácie Will Shakespeare, ktorú režíroval Miloš Pietor. Od roku 1972 žije so svojou manželkou v nemeckom mestečku Offenbach.Pískať sa nesmie, tlieskať sa nemusí. Tak sa volá posledná reportáž, uzatvárajúca knižku Petra Repku Vstaň a choď, ktorú mu pred pár týždňami - s tridsaťročným ideologickým meškaním - vydalo a pokrstilo vydavateľstvo L. C. A. Možno aj trochu symbolicky, veď skupinke vytrvalých osamelých bežcov, teda Ivanovi Štrpkovi, Ivanovi Laučíkovi a Petrovi Repkovi, sa odjakživa až príliš často pískať chcelo a tlieskať nechcelo, a veľmi si do toho ani nenechali hovoriť. Nečudo, že sa vždy ocitali na tej nesprávnej strane. Normalizátori diela osamelých bežcov nikdy nevítali s nadšením a aj Repkova knižka "Vstaň a choď" bola síce vytlačená, ale jej distribúcia bola v roku 1970 nadobro potichu stopnutá. Príliš priezračný odraz pohnutých rokov šesťdesiatych síce dnes uzrel svetlo sveta, no minister kultúry a jeho suita sa opäť zabávajú na celkom iných podujatiach ako krstoch knižiek osamelých bežcov. Každodenný život Petra Repku však takéto maličkosti asi veľmi nestrpčujú. V roku 1972 odišiel do Nemecka. Nie ako emigrant, ale za svojou životnou láskou.

Ako človek, ktorý už takmer polovicu života prežil v Nemecku, máte asi väčší nadhľad nad všetkým, čo sa tu deje. Ako sa z vášho pohľadu táto spoločnosť zmenila?

"Stále si myslím, že je tu veľa šikovných ľudí, ktorí by si momentálne zaslúžili trochu viac, ako majú. Ale neviem, či si uvedomujú, že je to len v ich rukách. A zďaleka tým nemyslím len materiálnu stránku. Vedieť žiť bez strachu, v uvoľnenejšej atmosfére, bez zbytočných konfliktov… Samozrejme, aj v Nemecku sa ľudia hádajú, ale určite sa tak nedokážu pohádať pre politiku. Toto je prepolitizovaná krajina. Myslím si, že politici by mali byť viac-menej len akísi strážcovia hodnôt a mali by umožňovať podľa tých hodnôt žiť. Ale vytvárať by si ich mali ľudia."

Je tu viac strachu ako inde?

"Asi áno. Veľa ľudí, a nielen mladých, hovorí - vysťahujem sa, už ma to tu nebaví. Aj takých, ktorým sa tu trebárs darí. Ľudia tu nemajú pocit istoty. Neviem, či je to strach, ale zdá sa mi, že tu chýba ten pocit - som doma. A keď sa aj cítia byť doma, vedia, že je v tom dome neporiadok, nepozametané, navyše v tom dome žije rozhádaná rodina. Ale to je logické, lebo pokiaľ sa ľudia budú podľa nejakých zvrátených pravidiel triediť na zlých a dobrých občanov, automaticky vzniká atmosféra, že toto nie je domov pre všetkých. Nechcem svet idealizovať, všade sú ľudia aj veľmi nespokojní. Ale taká polarizácia ako tu, inde vo svete nie je."

Určite ste si všimli tú deliacu čiaru aj v literárnej komunite…

"Bohužiaľ, áno. Samozrejme, aj to je zbytočné. Je v poriadku, že existuje viac spisovateľských organizácií, ale - a to isté platí aj na vás, novinárov - pocit kolegiality by mal byť. Aj spisovateľ z inej organizácie by sa mal potešiť, ak niekto "od konkurencie" napíše niečo vydarené. Mám taký pocit, že tu si každý chváli svoje. Nakoniec, Slovensko v tom nie je jediné, veľa štátov sa s tým muselo vysporiadať a považujem to za dočasný stav. V novembri‘89 sa ma pýtali, koľko rokov bude trvať, kým sa to dá do poriadku. Vtedy som spontánne povedal - desať rokov. Išli ma ukameňovať, že prečo toľko pesimizmu. Dnes sa ukazuje, že som bol optimista."

Píše sa v Nemecku inak a o inom ako u nás? Napríklad už len tým, že tu viac cítiť tú nešťastnú politiku?

"Najlepší autori, či už nemeckí, alebo slovenskí, do svojich knižiek politiku nemusia zaťahovať. S literatúrou a umením je to ako s každou inou poctivou prácou. Totiž, keď je kniha dobrá, niečo človeku dá a privedie ho k niečomu, je to politikum samo osebe. A tie doby, keď umelci museli prakticky prepisovať politické tézy do románov, obrazov, sa už podľa mňa nevrátia."

Ako vám Nemecko zasahuje do písania? "Uvideli ste tam svoju krajinu", ako by povedal váš spolubežec Ivan Laučík?

"Ja som trochu zvláštny prípad. Polovicu svojho života som prežil na Slovensku, druhú v Nemecku. A od roku 1972 stále cestujem hore-dole. Práve čítam životopis T. S. Elliota - rodeného Američana, ktorý ako 24-ročný prišiel do Anglicka a veľmi sa chcel stať Angličanom. Správal sa po anglicky, obliekal… Ale nikdy sa mu to stopercentne nepodarilo. Prišiel na výraz "udomácnený cudzinec", ktorým sa označil. Mne sa zdá, že som tiež taký udomácnený cudzinec. V Nemecku, a svojím spôsobom aj na Slovensku. Nikdy som nemal pocit emigrácie. Veď som ani neemigroval. Išiel som za svojou ženou legálne, a preto som ani nikdy nemal tie sentimentálne pocity, že som niekde úplne mimo."

Na krste knihy Vstaň a choď ste poznamenali, že tie texty sa vám vybavovali ako nové. Naozaj už máte od nich taký odstup?

"Áno, napriek tomu, že som ich autor. Vyše tridsať rokov som ich nečítal, a keď som sa k nim po tom čase dostal pri autorských korektúrach, pripadalo mi to ako nový, takmer cudzí text. A napodiv, ešte sa mi to aj páčilo. Verím, že kniha môže osloviť aj dnešného čitateľa, a nielen ako dobový dokument."

Reportáže sú písané z pohľadu mladého človeka, jeho prežívania 60-tych rokov. Ako ich budú prijímať práve mladí ľudia?

"Myslím, že dnešní mladí nie sú veľmi iní ako my. Keď si zoberieme takmer celú dostupnú, písomne zdokumentovanú históriu ľudstva, vidíme, že sa strašne veľa urobilo v pokroku vo vede, v technike. Ale v ľudskej psychológii, v základnom nazeraní na svet sme v mnohom tam, kde bolo ľudstvo pred dvetisíc rokmi. Netvrdím, že ľudia sa k sebe nesprávajú civilizovanejšie, ale základné otázky života, čo je v ňom dôležité, načo je nám vlastne život, čo bude po smrti, to ostáva nezmenené. Životný štýl, mentalita - to je niečo iné. Ale otázky si kladieme tie isté. Preto by som netvrdil, že sa všetko zmenilo."

Napriek tomu asi silno zapôsobí na čitateľa posledná reportáž, ktorá sugestívne, s prekvapivými podrobnosťami, mapuje prvých sedem dní po 21. auguste. Ako text vznikal?

"Tú reportáž som si písal už len pre seba. Vedel som, že sa to už nikde nebude dať uverejniť. Ten text sa vlastne zachoval vďaka môjmu nebohému otcovi. Už po 89-tom za mnou prišiel Ivan Štrpka, hľadal nejaký autentický text do Kultúrneho života k výročiu okupácie. Mne by to vôbec nenapadlo, ale otec si spomenul, že nejaké veci založil kdesi v pivnici. A skutočne odtiaľ vyhrabal túto reportáž, o ktorej som už ani nemal tušenie, že existuje."

Pomysleli ste si niekedy v tých hektických chvíľach - toto by raz mohla byť zaujímavá reportáž?

"Je to možné. Už celé roky mám zvyk, že si píšem denník a reportáž som najskôr zrekonštruoval na základe denníkových zápiskov. Ale práve v tom týždni som si určite žiadny denník nepísal. Vtedy sme takmer nespali, nieto ešte myslieť na denníky alebo na vlastné budúce literárne diela."

Použili ste aj slová - toto je koniec sveta. Naozaj človeku v tej chvíli preblesli hlavou aj takéto myšlienky?

"Áno, chápali sme to aj ako koniec sveta, pretože sme boli tým obrodným procesom, uvoľnením a neuveriteľným pocitom slobody príliš poznačení. A cítili sme, že koniec toho nášho vysnívaného sveta to svojím spôsobom bol. Spomínam si, ako sme zhodou okolností v tú noc s priateľmi dlho oslavovali. Nad ránom som išiel domov, videl som tanky, a hovorím si - chudáci-vojaci, takto v noci ich vyháňajú na cvičenia. Normálne som si ľahol spať. Skoro ráno ma otec zobudil, strčil mi do ruky peniaze, nákupnú tašku a hovorí - choď kúpiť cukor, múku, obsadili nás Rusi. Otec bol z generácie, ktorá prežila II. svetovú vojnu, a tá reagovala: ide byť vojna, treba sa zásobiť. To bola reakcia cudzia rovnako mne ako, povedzme, tej dnešnej generácii. Im napadlo prvé toto, nám - strata slobody, koniec."

V texte ste vyslovili zvláštnu myšlienku - bežím okupovanou Bratislavou a je mi dobre…

"Áno, bolo to fantastické. Ako keď vaša generácia prežívala rok 1989. To sú zážitky, na ktoré sa nezabúda. Na ktorých sa dá budovať po celý život."

Ako vás ľudsky poznačil august‘68? Mnoho ľudí hovorí, že to v nich zostalo navždy.

"Je to tak. Aj do tej reportáže som napísal, že v priebehu hodiny dospela celá jedna generácia. Bol to mimoriadne rýchly prechod z detstva do dospelosti. Niekomu to trvá roky, niektorí ľudia nedospejú po celý život. A pre mnohých ľudí z mojej generácie to bola definitívna dospelosť v priebehu niekoľkých hodín."

Roky normalizácie, ktoré potom nastúpili, sa spájajú aj so zánikom Mladej tvorby. Ján Buzássy si spomína, že práve vaša reportáž z Moskvy bola posledným klinčekom do rakvy v časoch, keď ste v redakcii už iba hrali stolný futbal a čakali na zásah zhora…

"Pamätám sa, v tom čase, niekedy na jar 1970 v Moskve Zväz sovietskych spisovateľov pripravoval nejaké veľkolepé Leninovo výročie. Pozvanie došlo aj na Slovensko, spisovatelia u nás si to podávali z ruky do ruky, až to skončilo v Mladej tvorbe a ja som povedal, že by som tam aj išiel. Napísal som reportáž tak, ako som to videl. Uverejnili sme z nej asi polovicu, a to bol naozaj ten klinček. Súdruhovia povedali - takto teda nie, a potom to už išlo dolu vodou. Kuriozitkou je, že to, čo sme vtedy vyradili, si odo mňa zobral Milan Resutík, normálne odvysielal v rozhlase, dostal som za to honorár, všetko bolo v poriadku. A tá "umravnenejšia" viedla ku koncu Mladej tvorby. Nemali to ešte pevne v rukách."

Vaša knižka Vstaň a choď bola vtedy skompletizovaná, vytlačená, pripravená do distribúcie, len sa nedostala k čitateľovi. Aké udávali zhora oficiálne dôvody na jej zákaz?

"Nijaké. Oni nepotrebovali nič povedať. Vtedy videl nebohý Vlado Bednár v sklade vydavateľstva Smena kopu exemplárov mojej knihy na vyhodenie. Pár kusov zobral a bežal s tým za mnou. Keď som si chcel prísť na druhý deň po ďalšie, už tam neboli. Mne nepovedali nič. Bolo to podobné ako dnes. Ako sa obhajujú, keď si dnes niečo sprivatizujú? Tak isto."

ALEXANDRA TINKOVÁ