1999, predstavuje podľa W. Duisenberga veľkú šancu na uskutočnenie cieľa dlhodobej cenovej stability. Stabilita hodnoty peňazí je najlepším príspevkom peňažnej politiky trvalému hospodárskemu rastu a zvyšovaniu zamestnanosti. Stabilné ceny prispievajú k lepšiemu fungovaniu vnútorného trhu a etablovaniu sa medzinárodne uznávanej meny, zdôraznil prezident ECB.
W. Duisenberg však poznamenal , že niektorí ľudia v Európe prijímajú štart menovej únie a zavedenie jednotnej európskej meny euro s ľútosťou a s obavami a rozlúčku s národnom menou neprijímajú ľahko. Národné meny sa podľa neho mnohokrát považujú za osvedčené, pričom sa prehliada skutočnosť, že zachovanie národných mien by bolo v novým podmienkach spojené s mnohými rizikami. Globalizácia ekonomiky sa stala výzvou pre hospodársku politiku a žiadna krajina sa nemôže vyhnúť jej vplyvu. Preto podľa neho neexistuje alternatíva voči európskemu integračnému procesu. Zavedenie jednotnej meny je samozrejme spojené s určitými rizikami, ale Duisenberg je presvedčený, že Európsky systém centrálnych bánk (ESCB) prispeje k tomu, aby sa Európska menová únia stala garantom stability.
Základným pilierom Európskej menovej únie (EMÚ) je stabilizačná peňažná politika ECB. Podľa prezidenta ECB môže iba obozretná a hodnoverná peňažná politika zabezpečiť trvalú stabilitu cien, resp. hodnotu peňazí. Takto koncipovaná peňažná politika prispieva k hospodárskemu rastu a odbúraniu nezamestnanosti v Európe. Z inštitucionálneho hľadiska vytvára zmluva o vytvorení Európskej únie z Maastrichtu predpoklady úspešnej peňažnej politiky. Zabezpečenie cenovej stability je základným cieľom ESCB, pričom z pohľadu medzinárodného práva je tento cieľ záväzný. Realizácia menovej stability nie je možná bez úplnej nezávislosti ECB, uviedol W. Duisenberg. Členovia rady ECB a guvernéri národných centrálnych bánk vykonávajú svoj úrad nezávisle od pokynov národných vlád, ako aj európskych inštitúcií. Nezávislosť sa rovnako vzťahuje aj na jednotlivé centrálne banky členských krajín EMÚ.
Podľa Duisenberga existujú však kruhy, ktoré nezávislosť neprijímajú s nadšením. Niekedy sa postavenie ECB hodnotí ako hrozba, pričom sa argumentuje tým, že ECB môže vykonávať svoju činnosť bez akejkoľvek kontroly. Duisenberg považuje tieto obavy za neodôvodnené. Nezávislosť Európskej centrálnej banky sa vzťahuje predovšetkým na zabezpečenie cenovej stability, pričom ECB je pod kontrolou verejnosti. Maastrichtská dohoda ukladá zároveň ECB povinnosť pravidelne informovať Radu ministrov a Európsky parlament, pričom Duisenberg ubezpečil, že ECB berie túto povinnosť vážne.
Výsledky zasadaní Rady ECB sú dôverné, pretože iba takýmto spôsobom možno podľa prezidenta ECB zabezpečiť otvorenú a kontroverznú diskusiu o menovej a peňažnej politike ECB. Preto ECB nezverejňuje protokoly zo zasadnutí a rovnako ani informácie o hlasovaní jednotlivých členov rady. V prípade zverejnenia týchto protokolov by sa mohla diskusia obmedziť iba na prečítanie pripravených stanovísk, čím by sa znemožnila spontánna a otvorená diskusia, domnieva sa W. Duisenberg. Rovnako je to v prípade zverejňovania postojov jednotlivých krajín pri hlasovaní. Podľa Duisenberga sa musí zabrániť tomu, aby boli jednotliví členovia ECB pod tlakom štátov, ktoré zastupujú. Zverejňovanie týchto informácií by mohlo spôsobiť, že diskusia a následné prijímanie rozhodnutí by sa zmenilo iba na neformálne zasadanie. Preto by publikovanie týchto informácií skôr zneprehľadnilo, ako posilnilo transparentnosť peňažnej politiky, pričom by to mohlo mať negatívne dosahy na rozhodovací proces. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa Rada ECB rozhodla uvedené informácie nezverejňovať a verejnosti bude poskytovať informácie vo forme komuniké alebo na tlačových konferenciách.
V nasledujúcich mesiacoch bude musieť podľa jej prezidenta ECB prijať niektoré významné rozhodnutia. V súčasnosti už panuje jednota v otázke využívania nástrojov peňažnej politiky. Národné centrálne banky už skúšobne tieto nástroje používajú a nutné prípravy by mali byť ukončené do začiatku budúceho roka. ECB bude podľa W. Duisenberga používať prevažne operácie na voľnom trhu vo forme operácií s cennými papiermi, tzv. repo obchody. Použitie týchto obchodov sa presadilo už vo všetkých národných centrálnych bankách ako trhový a efektívny nástroj. Hlavný obchod sa bude uskutočňovať s týždenným odstupom, pričom doba splatnosti bude zakaždým predstavovať dva týždne. Okrem toho budú centrálne banky ESCB vykonávať repo obchody s dlhou dobou splatnosti. Tieto obchody s trojmesačnou lehotou splatnosti predstavujú dôležitý prvok diskontných úverov. Aby mohli centrálne banky ESCB reagovať na problémy likvidity a kolísanie úrokových sadzieb, ECB rozhodla o využití operácií s finančnými derivátmi, ako sú napr. devízové swapy a priame obchody. Okrem toho disponuje ESCB tzv. "trvalými" facilitami. Prvá zodpovedá nemeckej lombardnej sadzbe a predstavuje bezpečnostný ventil v prípade krátkodobého poklesu likvidity v bankovom systéme. Zároveň obmedzuje výkyvy úrokových sadzieb smerom nahor. Druhá facilita je opakom prvej, pričom odčerpáva zdroje z bankového trhu v prípade prebytku likvidity. Zároveň predstavuje dolnú hranicu trhových úrokových sadzieb.
V júli rozhodla Rada ECB definitívne o zavedení európskych minimálnych rezerv, pričom povinné minimálne rezervy (PMR)sa počítajú na základe priemernej mesačnej úrovne. Podľa Duisenberga to znamená, že peňažné inštitúcie vyrovnávajú výkyvy svojej likvidity prostredníctvom konta minimálnych rezerv bez toho, aby museli uskutočňovať obchodné operácie na peňažnom trhu. Nástroj povinných minimálnych rezerv má podľa Duisenberga prispieť k tomu, aby sa odstránila zbytočná volatilita na peňažných trhoch a zmenšil počet operácií s finančnými derivátmi. Rada ECB si bola podľa prezidenta ECB pri schvaľovaní tohto nástroja vedomá skutočnosti, že povinné minimálne rezervy nie sú obľúbeným nástrojom u bankových inštitúcií. Rada ECB chcela stanovením ich nízkej úrovne znížiť možné vplyvy na konkurenčné postavenie bánk v EMÚ v porovnaní s ostanými krajinami. Predbežne bola sadzba PMR stanovená na 1,5-2,5 %. Administratívne náklady spojené so zavedením tohto nástroja by mali byť kompenzované úročením PMR zo strany národných centrálnych bánk, ktoré by malo zodpovedať úrokovej sadzbe hlavného refinančného nástroja. ECB schválila aj odpočítateľnú položku vo výške 100 000 euro, čo znamená, že malé bankové inštitúcie nebudú musieť držať PMR.
Podľa W. Duisenberga sa zblížili aj názory na menovú stratégiu. Po intenzívnom prehodnocovaní sa Európsky menový inštitút (predchodca ECB) rozhodol zamietnuť stratégiu zameranú na udržanie výmenného kurzu. V súčasnosti sa uvažuje o dvoch koncepciách. Riadenie peňažnej zásoby presadzuje predovšetkým nemecká centrálna banka (Deutsche Bundesbank), ktorá túto stratégiu uskutočňuje už 20 rokov. Model stanovenia inflačného cieľa presadzuje Bank of England. Prezident ECB nevylúčil ani kombináciu prvkov oboch stratégií. V praktickom presadzovaní oboch koncepcií neexistujú podľa W. Duisenberga veľké rozdiely, pretože primárnym cieľom oboch stratégií je cenová stabilita. Európsky menový inštitút odporučil niekoľko kľúčových prvkov pri stanovení menovej stratégie ECB. Cenová stabilita by mala byť preto stanovená ako kvantitatívny ukazovateľ a rozhodnutia týkajúce sa monetárnej oblasti by mali vychádzať z dôkladnej analýzy širokého spektra indikátorov.
Úspešné fungovanie Európskej hospodárskej a menovej únie je podľa W. Duisenberga možné iba v súčinnosti peňažnej politiky s ostatnými hospodárskymi politikami. Aj fungovanie ECB je podmienené podporou finančnej a hospodárskej politiky členských štátov, pričom dôležitú úlohu hrá dodržiavanie pravidiel stanovených v Pakte stability a rastu.
