rdina, má skúsenosti s riadením zahraničnej politiky Ruska, nie však s riadením štátu, ale, ako sám uviedol, "cíti sa v tejto úlohe dobre". Vedenie ruskej diplomacie prevzal v januári roku 1996 po päťročnom pôsobení v kresle šéfa zahraničnej služby sovietskej KGB a po rozpade ZSSR ruskej zahraničnej rozviedky. Primakov, ktorý už predtým spolupracoval s KGB, patrí k ruským politickým bojovníkom "ťažkej váhy".
Veterán sovietskej, neskôr ruskej politickej scény Jevgenij Maximovič Primakov zakončí pravdepodobne svoju kariéru vo funkcii predsedu vlády. Primakov sa nikdy nezúčastnil na žiadnych politických šarvátkach, nebol hrdinom korupčných škandálov, má rád vodku, ale požíva ju s mierou, nedáva rozhovory a chodí veľmi elegantne oblečený. Je to diplomat telom aj dušou a ako v Rusku, tak aj na Západe si v priebehu dvoch rokov získal patričný rešpekt. Ruská tlač o jeho vzťahoch s prezidentom dokonca píše: "Boris Jeľcin si ho váži a má z neho dokonca aj strach."
69-ročný Primakov sa narodil v Kyjeve, študoval v gruzínskom Tbilisi a kariéru začal v Moskve. Od roku 1962 pracoval ako novinár a zastával významné funkcie v štátnom rozhlase a televízii. Už v roku 1959 vstúpil do komunistickej strany a legitimáciu vlastnil až do rozpadu ZSSR v roku 1991. Dotiahol to dokonca na člena ústredného výboru. Aj ako novinár dosiahol významné úspechy. Pracoval ako spravodajca Pravdy na Blízkom východe, je uznávaným arabistom, plynule hovorí po anglicky, po arabsky a po gruzínsky. Dohady o jeho spolupráci s KGB sa vzťahujú práve na obdobie, keď bol prispievateľom Pravdy. Keď Primakov na konci 70. a na začiatku 80. rokov viedol Inštitút východných vied Ruskej akadémie vied, prvý raz táto inštitúcia začala pravidelne pripravovať materiály určené výhradne len pre potreby KGB. Ešte za existencie ZSSR, v roku 1991, bol Primakov na čele Ústrednej služby rozviedky a ako jeden z mála prežil vo svojej funkcii rozpad Sovietskeho zväzu. Prezident Jeľcin ho vymenoval v decembri 1991 za riaditeľa Služby vonkajšej rozviedky, kde si medzi kolegami vyslúžil prezývku "Primus". V roku 1996 Primakov vystriedal vo funkcii ministra zahraničných vecí Andreja Kozyreva.
Západ sa spočiatku obával, že Primakov sa bude sústreďovať na svoje obľúbené oblasti - arabské krajiny. Nový minister však presadzoval vyváženú zahraničnú politiku. Hoci sa ostro postavil proti rozšíreniu NATO, predsa si len získal, aj vďaka svojej tvrdej pozícii, u západných partnerov rešpekt. Medzi svojich priateľov v súčasnosti nepočíta len Saddáma Husajna, ale aj Madeleine Albrightovú, ktorá oceňuje, ako sa bývalý sovietsky stranícky činiteľ zmenil na dokonalého gentlemana. V poslednom čase sa šírili fámy o zhoršujúcom sa zdravotnom stave hlavného ruského diplomata, noviny písali, že bez liekov by sa už neudržal na nohách.
