ová, Andrej Štermenský a Miloslav Kráľ. Kostýmová spolupráca Mária Cillerová, autorom hudby je Miloslav Kráľ.
Projekt Dušnosť vznikal takmer paralelne s vašou inscenáciou hry M. Gorkého Na dne, ktorú ste skúšali v martinskom divadle. Má Dušnosť korene práve v skúškovom období tohto predstavenia?
"To, že tie predstavenia vznikali vo veľmi tesnej súvislosti, je skôr dôsledkom pretlaku energie a niekoľkých voľných popoludní. Spolu Milom Kráľom sme už dávnejšie rozmýšľali o inscenovaní poézie spojenej s našimi autorskými pesničkami a zdalo sa nám, že Štúdio M pri martinskom divadle je tou ideálnou pôdou. Nejaký materiál sme mali z minulosti, zvyšok je nový. Vo veľkej miere ma inšpirovala posledná zbierka Joža Urbana Snežienky a biblie, ktorej verše sú ťažiskom Dušnosti. V nej sa nachádza aj samotný názov predstavenia.
Oficiálna premiéra v Martine je naplánovaná až po bratislavskom vystúpení. Budú dve zajtrajšie predstavenia akousi neoficiálnou predpremiérou?
"Dušnosť už mala predpremiéru v marci pri príležitosti Svetového dňa divadla v Martine. Dalo by sa povedať, že to bolo také pokusné predstavenie. Chceli sme si overiť, či bude fungovať to, čo si myslíme, že by fungovať mohlo. Celkom to vyšlo, takže odvtedy boli aj nejaké reprízy. Bratislavské predstavenia sa konajú na podnet Slovenskej výtvarnej únie a som veľmi rád, že nám to bolo umožnené. Myslím, že to je predstavenie, ktoré sa na nič nehrá. Je to celkom obyčajná pocta slovu, myšlienke. Základnou témou je nesmrteľný vzťah muža a ženy, poprekrúcaný z mnohých strán. Prázdne javisko, klavír, gitara… pohoda. Možno začiatok príjemného večera."
Nie je to vaša prvá spolupráca so Slovenskou výtvarnou úniou, práve na pôde SVÚ ste si odpremiérovali veľmi netradičný projekt - inscenáciu Niečo z Eurydiky. Budete v ňom pokračovať?
"Predstavenie Niečo z Eurydiky má pre mňa jeden obrovský klad. V našich končinách je ľudovou tradíciou presviedčať niekoho, ak niečo chce, "že to v žiadnom prípade nepôjde". Pri Eurydike som sa presvedčil, že ešte stále sa to dá aj bez tejto dobre vyskúšanej vety. Dalo sa dokopy zopár ľudí, ktorí mali chuť práve v tej chvíli robiť práve takéto divadlo. Aj napriek tomu, že všetci mali okrem tohto ešte svoj vlastný program. Našiel sa dokonca ktosi, kto bol ochotný poskytnúť priestor a vytvoriť podmienky. Vyskúšal som si pre mňa nový divadelný postup a spracovanie témy. A bol som rád, že ešte existuje zopár bláznov, pre ktorých nie sú jedinou motivačnou métou peniaze. Úprimne povedané, neviem čo bude s Eurydikou ďalej. Divadlo sa, bohužiaľ, nevymyká z radu subjektov, ktoré majú nejasnú budúcnosť."
Paralelne s Eurydikou vznikal aj muzikál Kráľ Dávid na Novej scéne. Asi pre vás nie je nezvyčajné robiť niekoľko vecí naraz.
"To je otázka autokontroly. Zatiaľ mám kapacitu na to, aby som dve veci súčasne zvládol. Až tak celkom sa však neprekrývali. Eurydika vrcholila a Dávid sa rozbiehal. Tragické je to vtedy, keď jedna vec negatívne ovplyvňuje druhú. To sa mi ale ešte nestalo a verím, že mi to ani nehrozí. To, že režisér robí dve veci naraz, je v poriadku vtedy, keď to tí druhí nepociťujú."
Bolo vaše stretnutie s Jozefom Urbanom na projekte Dušnosť určujúce pre Kráľa Dávida?
"S Urbanovou tvorbou som prišiel do kontaktu asi pred šiestimi rokmi. Vtedy len ako divák, človek, vnímateľ. Osobne sme sa stretli asi pred rokom, keď sa rodil Kráľ Dávid. Začali sme spolupracovať, pomaličky som koketoval s myšlienkou inscenovať jeho poéziu. Na Jožovi ma fascinuje, že nikoho nepresviedča. On vo svojej poézii, textoch nehovorí, že takto to je a hotovo, teraz sa všetci dívajte ako ja - básnik, trpím. To mi ide u niektorých "veršotepcov" dosť na nervy. Urban svoju poéziu decentne ponúka, pomaly sa odhaľuje a nebojí sa ísť dosť hlboko. Okrem toho si myslím, že v súčasnosti nemá vo vyjadrovaní sa slovom, veršom, rýmom a rytmom konkurenciu. Teda, ak sa mu chce."
Od komorných projektov typu Dušnosť cez alternatívne predstavenia ako Eurydika, muzikál Kráľ Dávid, činohra Na dne, nerátajúc školské predstavenia, to všetko je obdivuhodný rozptyl. Čo vás ešte láka?
"Ten rozptyl v sebe zahŕňa niekoľko rokov. Každý nový vnem je pre mňa novým krokom. Zatiaľ ma baví hľadať a skúšať. Možno aj pokúšať. Preto by som chcel toto obdobie čo najefektívnejšie využiť, lebo po čase možno zleniviem. Občas mám také tendencie aj teraz. Viem, že vychádzam z minulosti, ale už sa k nej nedokážem vracať. Jediné, čo z nej mám, sú spomienky a skúsenosti. Ešte stále verím v divadlo, aj keď to začína byť ťažké. Existuje veľa žánrov a tém, ktoré som zatiaľ neohmatal. Tie ma priťahujú najviac. Budúcnosť? K tomu slovu mám zvláštny rešpekt. Myslím, že sa nedá oddeliť od prítomnosti, pretože v nej vznikajú sny, predstavy a nápady. Chvalabohu, zopár mi ich ešte zostalo a pribúdajú ďalšie."
BARBORA GINDLOVÁ
(Autorka je divadelnou dramaturgičkou)
