Na začiatku Jásir Arafat presunul svoje sídlo do Gazy, z ktorej Izrael práve stiahol svoje vojská (na jar roku 1994) a na jeho konci (v máji roku 1999) možno v Ramalláhu vztýči palestínsku vlajku. Takto si Palestínčania predstavovali mierový proces v päťročnom prechodnom autonómnom období, na ktorý sa dali podpisom mierovej dohody vo Washingtone 13. septembra roku 1993. Na začiatku bol Jicchak Rabin, ktorý ponúkol Arabom mierovú iniciatívu, prijal OOP za svojho partnera a Benjamin Netanjahu, ktorý neustále vykresľuje hrozby vyplývajúce z nej pre židovský štát, bude možno ten, ktorým sa to všetko skončí.
Ani v optimistickom období bezprostredne po historickom zmierení obrovského významu, ku ktorému strany dospeli počas tajných vyjednávaní v Osle, nebol mierový proces jednoduchý. Všetky čiastkové dohody sa rodili len veľmi ťažko a s časovým posunom oproti pôvodným predstavám. Aj keď v Izraeli bola väčšina ľudí osloskému procesu naklonená a Palestínčania rovnaký názor potvrdili, keď zvolili za svojho prezidenta Jásira Arafata, oba tábory mali svojich extrémistov, ktorí zabíjali buď v záujme Veľkého Izraela, alebo v záujme jeho zničenia. Na oboch stranách sú takí, ktorí pociťujú Oslo ako zradu, a dnes situácia na Blízkom východe poskytuje argumenty v prospech oboch teórií. Palestínčania síce môžu spravovať svoje vlastné záležitosti na vlastnom území, ale jeho rozsah zďaleka nezodpovedá ich pôvodným predstavám. Navyše časté blokády po násilných aktoch v Izraeli sú možné vďaka tomu, že územie je rozdelené na tri sektory pod palestínskou, zmiešanou a izraelskou kontrolou a tie ochromujú palestínske hospodárstvo a bránia voľnému pohybu osôb. Izraelskí extrémisti na druhej strane citujú časté prípady násilia, keď hovoria o tom, ako každý ústupok v prospech Palestínčanov "posilňuje" nepriateľa.
Netanjahu si v istom zmysle naozaj počína bravúrne. Izrael má pokoj a prosperitu a pritom v riešení problémov izraelsko-palestínskych vzťahov sa nenapreduje ani v tých menej zložitých čiastkových technických otázkach. "Bibi", ako ho titulujú aj izraelskí komentátori, živí verejnú mienku kartou o "nedôveryhodnosti" svojho partnera, ktorý si neplní svoje záväzky a nebojuje proti násiliu. Darí sa mu tak podľa želania jeho radikálnych spojencov vo vláde odďaľovať poslednú fázu procesu, v ktorej musí Izrael natrvalo vyriešiť vzťahy s Palestínčanmi a ktorá si vyžaduje "skutočne veľkého ducha" na čele židovského štátu.
Súčasné problémy v mierovom procese takmer zatieňujú jeho význam, prechod od otvoreného nepriateľstva k partnerstvu a uvoľnenie napätia. Ani Netanjahu by v máji roku 1996 nevyhral tesný volebný súboj so Šimonom Peresom, keby v poslednej chvíli nedeklaroval vernosť zásadám z Osla. Kam sa dostal mierový proces päť rokov po Osle? Šance na mier sú rovnaké ako predtým, ale jeho konkrétne výsledky závisia od miery dôvery vo vzájomných vzťahoch. A je v moci politikov, aby ju podnecovali alebo naopak tlmili.
KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ
