Dnes bude posledná rozlúčka s folkloristkou a zakladateľkou Lúčnice Ľ. Pavlovičovou-Bakovou

Slovensko je chudobnejšie o vzácnu ženu. Vo veku 74 rokov odišla Ľuba Pavlovičová-Baková - známa speváčka, dlhoročná hudobná redaktorka rozhlasu, dramaturgička televízie, neúnavná organizátorka, autorka nepreberného množstva článkov a nie na poslednom mieste zakladateľka Lúčnice, ktorej ona dala to symbolické meno uvité z kytice lúčnych kvetov slovenských ľudových piesní. Narodila sa v Turci ako dcéra notára, no krátko potom otca preložili do Gbeliec pri Štúrove. Tu, v čisto maďarskom prostredí pod vplyvom agilnej matky, literárne činnej matičiarky, režisérky ochotníckych divadiel, ako šesťročná spoznala legendárneho muzikanta S. Dudíka - zážitok, ktorý rozhodol o jej ďalšom osude. Z Gbeliec sa rodina presťahovala do Poník pri Banskej Bystrici, kde ľudové umenie prekvitalo, ľudia sa pridŕžali tradícií svojich predkov v kroji zvykoslovia od narodenia až po hrob. Jej prvé kroky ako folkloristky usmerňovali prof. K. Plicka a hudobný skladateľ P. Tonkovič. Do povedomia poslucháčov sa však po vojne zapísala ako známa speváčka ľudových piesní. Jej mnohé autentické nahrávky archivuje Zlatý fond rozhlasu, v televízii spolupracovala s veľkou generáciou hercov SND a vo filme najmä s M. Ťapákom a kameramanom V. Rosincom. Jej zásluhou vytvorili celý rad pozoruhodných filmov, z ktorých spomenieme aspoň Krutú ľúbosť a Bičianku z doliny. Celý život ostala aktívnou členkou Živeny a vďaka svojim osobným kontaktom sa jej podarilo realizovať jedinečný projekt: 200 bábik odetých do originálnych slovenských krojov, ktoré nás preslávili v rámci výstav na niekoľkých kontinentoch sveta. Ľ. Pavlovičová-Baková vyznávala tézu, že ľudový umelec nerobí nič pre svetskú slávu, ale pre tichú radosť z tvorby. Pamätám si, že pri oslavách jej 60. narodenín na etapy prichádzali súbory a známi z celého Slovenska, "aby našej tete Ľube zavinšovali zdravia a božieho požehnania." Naučila nás vnímať hodnoty národnej kultúry v inej dimenzii, bez profanizácie, v jej primárnej kráse. Kde zaklopala, tam sa pred ňou dvere samy otvárali. Každý z nás prichádza na Zem ako hosť, iba na vymedzený čas. A Ty, Ľuba, si tu medzi nami bola hosťom nadovšetko vzácnym.