V ekonomickej oblasti sú v centre pozornosti Západu v zásade dve veci: štrukturálna kríza a prípadná reforma ekonomiky. Počas niekoľkých posledných rokov poskytli západné krajiny a inštitúcie, ako je Medzinárodný menový fond (MMF) desiatky miliárd dolárov v podobe finančnej pomoci a úverov v snahe pomôcť potácajúcim sa ruským reformám a podporiť politický systém - povedzme otvorene, poloautoritársky režim Borisa Jeľcina.

Jeľcinova vláda kedysi použila tanky, aby potlačila opozíciu v legitímnej, hoci hlboko prehnitej Štátnej dume. V Čečensku sa zasa zaplietla do niečoho, čo by za iných okolností bolo na Západe vnímané ako genocída a regulárna vojna. Ale to všetko sa v podstate prehliadlo. Pokus o hospodárske reformy a relatívna politická stabilita sa stali precedentmi - lebo je celkom isté, že rozhodne nie je v záujme Západu, aby sa pozeral na pád Ruska do úplného chaosu.

Ako finančná a politická kríza v Moskve napovedala, bude Rusko aj naďalej, a vari po mnoho rokov, pokračovať v kurze závislosti od hospodárskej pomoci Západu. Politicky sa však Rusko na medzinárodnej scéne správa diametrálne odlišne. Opakovane podkopáva americké riešenia situácie a schopnosť USA účinne pôsobiť na autoritárske a tyranské režimy, ktoré sa zaplietli a pošpinili agresiami, etnickými čistkami, genocídami a vnútornými represiami. Počas vojny v Bosne boli Srbi Moskvou veľmi účinne chránení a zaštítení pred USA, ktorých hrozby použitia sily tak boli Ruskom v podstate znevážené. To isté sa stalo i v prípade Kosova. Tiež v opätovne vyvolanej kríze s Irakom sa OSN ocitla v bezmocnej situácii, pretože schopnosť vynútiť si odsúhlasenú účinnú kontrolu pokusov Saddáma Husajna vo vývoji nekonvenčných zbraní stále a stále naráža na ruské diplomatické manévre. A je to len nedávno, čo prezident Jeľcin verejne napadol americké odvetné opatrenia proti arciteroristovi Usamovi bin Ladínovi a jeho teroristickým základňam v Afganistane.

Tieto dva paralelné prístupy vo vzájomných vzťahoch začínajú pripomínať absurdné divadlo. Krajina v hlbokej hospodárskej kríze, neschopná zaplatiť svojim úradníkom, robotníkom, ba aj vojakom, sa snaží diktovať svoju politiku jedinej superveľmoci, ktorá zostala, krajine, od ktorej štedrých darov je závislá. Dôvodom je nepochybne to, že tieto dve roviny vzťahov sa posudzujú oddelene - jedna finančníkmi a ekonómami, druhá zahraničnopolitickými expertmi. To musí prestať. Je absolútne potrebné ozrejmiť vedúcu úlohu Washingtonu, ktorý potom bude môcť rozvíjať celkový strategický koncept, integrálne pristupujúci ku všetkým hospodárskym a politickým aspektom vzťahov s Ruskom. Kremeľské hospodárske ťažkosti sa musia využiť ako nástroj, ktorý by pomohol urobiť ruskú zahraničnú politiku menej obštruktívnou. Musí to byť uskutočnené decentne, na úrovni, ale so všetkou prísnosťou. Nie je potrebné Rusko ponížiť verejne. Ruský národ už aj tak počas posledného desaťročia musel pretrpieť nespočené príkoria. Ale na druhej strane, nič by nemalo byť zadarmo. Je v najvyššom záujme Západu podporiť ruské ekonomické reformy a všetky pokusy o demokratizáciu krajiny. Z ruskej strany však musí jasne zaznieť snaha za to niečo ponúknuť. Niekto by to mal ruským vodcom jasne povedať - opäť jemne, žiadne triumfálne vyhlásenia a ultimáta - že na oplátku za veľkorysú finančnú pomoc musí Moskva odvolať svoje absolútne veto všetkých amerických pokusov pomôcť etnickým Albáncom v Kosove alebo prestať ďalej komplikovať uvalenie citeľných opatrení na Irak vrátane istého stupňa hrozby použitia sily. Iracký režim je predsa hrozbou pre všetkých svojich susedov a v žiadnom prípade by mu nemalo byť umožnené naďalej si užívať pokoj v tieni ruského ochranného dáždnika.

Ako jediná superveľmoc by si Amerika mala byť vedomá svojej zodpovednosti.

SHLOMO AVINERI,

Jeruzalem

(Autor je profesorom politických vied na Hebrejskej univerzite a bývalým vrchným riaditeľom izraelského ministerstva zahraničných vecí)

© Project Syndicate