Na medzinárodnom filmovom festivale v španielskom San Sebastiane, ktorý bol poslednou tohtoročnou veľkou prehliadkou tzv. A kategórie, býva tradíciou odmeniť za celoživotnú tvorbu troch významných hercov Cenou Donostie (po baskicky San Sebastian), a tak si zároveň zaistiť prítomnosť osobností. Prvou bola Jeanne Moreauová, ktorá si vlani cenu nemohla prevziať pre zlomeninu. Dáma francúzskeho filmu si svoj prejav sama prekladala do angličtiny a zaželala festivalu všetko možné, najmä veľa peňazí, bez ktorých by festival nemal lesk. Na 46. ročníku MFF v San Sebastiane od 17. do 26. septembra o financie nemali núdzu – vďaka sponzorom, najmä spoločnosti Canal+, ktorá podporuje aj festival v Cannes a ktorá participuje pri výrobe mnohých filmov. Medzi ocenených ďalej patrili Anthony Hopkins a John Malkovich. Všetkých však zatienil Antonio Banderas. Tlačovú besedu mal spolu s Hopkinsom, pretože hrajú hlavné úlohy vo filme Zorrova maska od režiséra Martina Campbella, ktorý čoskoro príde aj do našich kín. Secesný a elegantný hotel Maria Cristina obľahli Banderasove obdivovateľky a virvar pripomenul atmosféru filmov o Beatles. Dámy si síce netrhali vlasy a neomdlievali, o to viac jačali. Až na nevydržanie. Netreba sa čudovať Melanii Griffithovej, že svojho manžela nesprevádzala. Antonio dnes už nie je, ako sa o ňom píše, španielsky macho. Je talentovaný herec, zahrá všetko a že režiséri využívajú jeho vzhľad, za to nemôže.
Zorrova maska, paródia tak na Zorra, ako aj na akčné filmy, bola osviežením festivalu a vynikla v nej aj krásna Catherine Zeta-Johnesová. Zaujal však iný mimosúťažný film – Obliehaná (Besieged) veľkého Taliana Bernarda Bertolucciho. Nie preto, že by to bol jeho najlepší film, ale zaujímavou témou. Hrdinami sú taliansky muzikant a černošská študentka medicíny, ktorá u neho býva a stará sa mu o byt. On ju miluje, ona je verná manželovi, ktorý je v Afrike vo väzení. Keď žena zistí, že jej city sú podobné, podľahne mu v najnevhodnejšej chvíli, keď manžel zvoní pred dverami. Podstatou snímky je však jej protirasistický tón a najmä konfrontácia dvoch kultúr, ktorej sa mal tvorca držať konzekventnejšie. Bertolucci na tlačovej besede povedal, že všetci chcú, aby nakrúcal Posledné tango v Paríži. Pre neho sa tento príbeh skončil, keď dal Marlona Branda zastreliť. Nikdy sa nevracia k žiadnej téme a nikdy nenakrúti rovnaký film. Pochybnosti mal aj o Thandie Newtonovej, ktorej partnerom vo filme je David Thewlis, lebo je príliš kultivovaná. Herečka ho presvedčila, že veľa z Afriky v nej zostalo. Mala pravdu a Bertolucci sa rozhodol správne.
V súťaži dlhometrážnych hraných filmov bolo 14 snímok – tri z USA, tri zo Španielska, dve z Francúzska a po jednom z Írska, Mexika, Japonska, Iránu a dva filmy vznikli v koprodukcii štyroch krajín. Súťaž bola všehochuťou, vietor privial zo všetkých kútov dačo, ale výrazného a spoločného menovateľa tento rok nemala. Iba ak fakt, že snímky zo španielsky hovoriacich krajín okorenili svoje príbehy magickým realizmom, ktorý im dodal mimoriadne čaro. Takým bol aj víťazný film To, čo odniesol vietor od Alejandra Agrestiho, ktorý vznikol v koprodukcii Argentíny, Holandska, Španielska a Francúzska. Hlavná hrdinka, taxikárka z Buenos Aires, havaruje na ukradnutom taxíku v Patagónii. V dedine, kde hľadá pomoc, zistí, že jej obyvatelia akoby neboli z tohto sveta. Sú to čudáci, ktorí stratili kontakt so svetom a ich zábavou je pozeranie sa na staré filmy. Osobitý pohľad na svet a kultivovaná filmová reč priniesli tomuto filmu zaslúžené víťazstvo. Medzi realitou a mágiou osciluje aj mexická snímka Pod kúzlom od Carlosa Carreru. Predovšetkým je nádherne snímaná Rodrigom Prietom (prémia za najlepšiu kameru). Najmä prvá časť – vzťah učiteľky a adolescenta – je zaujímavejšia a dramaturgicky zovretejšia, v druhej časti, keď už hrdinovia vyrastú a dozrejú, sa čaro akosi rozplynie. Snímka má však aj sociálny podtext. Nehovor nič od Francisca Lombardila zo španielskej produkcie hovorí o gayoch. Režisér sa vo filme zamýšľa nad tým, či je tento sklon vrodený, alebo ho môže vyvolať aj necitlivá výchova. Skôr ciltivo a kultivovane sa prikláňa k tvrdeniu, že je to v génoch. Historická freska o vzostupe emigrantov v Argentíne 19. storočia, Južná hranica režiséra Gerarda Herrera, vznikla takisto v štvorprodukcii – Nemecko, Francúzsko, Argentína a Španielsko. Film bol pridlhý a žiadal si rafinovanejší záver. Diváci však mohli obdivovať herecký výkon Maribel Verdúovej a populárneho Federica Luppiho v úlohe ducha, ktorý hlavnému hrdinovi pomáha prebrodiť sa životom. Za vrchol súťaže možno považovať španielsky film Štvrť režiséra Fernanda Leóna de Aranou. V madridskej štvrti, niekde na predmestí, v horúcom lete sa nie vždy vhodne "zabávajú" traja výrastkovia. Reklama a televízia ich ohlupuje, chlapci však nepoznajú ani Madrid. Nemajú peniaze. V tomto dusnom prostredí a nude, nečudo, dôjde k tragédii. Atmosféra snímky je sugestívna, charaktery bravúrne napísané a zahraté, a aby záver, zastrelenie jedného z trojice, nebol jednoznačný, režisér pridal snovú víziu. Vyberte si – stalo sa to, alebo nie? Asi áno. I keď tvorca podčiarkuje, že deti nemajú šancu a prostredie, v ktorom vyrastajú, determinuje ich život, predsa ich len výrazne odlíši. Najmenej agresívny je ten, ktorý má najhoršie domáce prostredie. Teda ďalšia úvaha. Nosíme už v sebe sklon ku zlu? Tento veľavravný film, kladúci veľa otázok, nie zbytočne dostal Striebornú mušľu za réžiu.
Výnimočný herecký výkon v súťažných filmoch nebol. Porota sa napokon rozhodla udeliť Striebornú mušľu za najlepší herecký výkon Jeanne Balibarovej za úlohu vo francúzskom filme Oliviera Assayasa Koniec augusta, začiatok septembra. Tvorcovia tvrdia, že život je zložitý, lásky prichádzajú a odchádzajú, muži striedajú ženy a naopak – najmä jeden z hrdinov, ktorý na záver sklamaný konštatoval, že asi napíše knihu. Kritika sa čudovala aj nad Cenou poroty pre iránsky film Don režiséra Abolfazla Jaliliho. Téma nesmierne vážna: o deťoch, ktoré nevedia, koľko majú rokov, ako sa volajú a to im zabraňuje zaradiť sa do života. Problém zovšeobecňuje na príbehu Dona. Žiaľ, nie je to plnokrvný film. Poznamenala som si: "hovoriace hlavy", a nemôžem na tom ani s odstupom času nič zmeniť. Osobitnou cenou odmenený francúzsky film Miesto v srdci Roberta Guediguiana o láske belošky a černocha, ktorého nespravodlivo obvinia zo znásilnenia, je namierený proti rasizmu, ale zaoberá sa najmä láskou muža k žene, harmonickými vzťahmi v rodine i medzi ľuďmi. Nič mimoriadne, ale veľmi sympatické kino. Prekvapený bol írsky režisér Stephen Bradley z reakcie obecenstva pri premietaní jeho súťažného filmu Sweety Barrett. Sweetyho hrá Brendan Gleeson (hlavný predstaviteľ filmu Generál, uvedenom a ocenenom na tohtoročnom festivale v Cannes), a keď sa tento mentálne retardovaný muž už nemôže dívať na šikanovanie policajta, ktorý spôsobí smrť malému chlapcovi a zakrúti mu krkom, obecenstvo tlieskalo a kričalo bravo. Bradley povedal, že by sa to v Írsku stať nemohlo a nemyslí si, že zavraždenie človeka je momentom triumfu. Pravdupovediac, prekvapilo to viacerých. Zrejme zlo sa tak rozmohlo, až sa ľudia tešia, že je o jedného menej. Nie je to však duchapovznášajúce. Titul Veľmi zlé veci z americkej produkcie režiséra Petera Berga, v hlavnej ženskej úlohe s populárnou Cameron Diazovou, bol krvavým kúpeľom. Porcovali sa mŕtvoly a vraždilo sa veselo. Aj keď sa nakoniec povie, že to, čo sme videli, sa odohralo len v mysli bláznov, nevedno, prečo sa na to máme pozerať. A to by bolo o festivale, kde triumfoval magický realizmus, azda všetko.
EMÍLIA KINCELOVÁ, San Sebastian – Bratislava
(Autorka je spolupracovníčkou denníka SME a na festivale zaň bola akreditovaná.)
