Netrpím komplexom komplexov. Netrápi ma, že neviem cudzie jazyky, neviem pravidlá tenisu, na to, že nemám mobil a nehrám golf (ktorý dnes už hrá každý!), som dokonca hrdý. Mám jeden, jediný komplex: nepoznám huby. To pokladám za neodpustiteľný deficit mojej výbavy. Kde to však už dnes reklamovať? Pripísať to zanedbanej rodinnej výchove? Moji rodičia ma zapísali na klavír, ale huby poznávať ma nenaučili. Alebo to dokonca vyčítať škole? Pcha, škola vás nenaučí nič, prečo by vás naučila práve poznať huby? Pravdaže, maria sa mi akési učebnice prírodopisu pre šiesty ročník, kde boli vyobrazené huby, ale kto sa už naučil poznávať huby podľa obrázkov! Huby sa dajú spoznať iba pomocou vlastných nôh, vlastných očí a vlastných dlaní, keď za nimi snoríte, hľadáte ich, občas nachádzate a potom sa k nim zohnete a odtrhnete ich. Zažil som aj ja takéto hubárske výpravy, ale vždy iba so skúseným hubárskym vodcom, ktorému som nosil svoje exempláre. Nedávno som šiel po Záhorí. Pri vojenských lesoch na Záhorí, kde je zákaz vjazdu i vstupu, boli desiatky, ba stovky odstavených áut. Lesy sa hmýrili hubármi. Prechádzal som okolo a trpel ako kôň. Videl som šťastných hubárov, ktorí niesli plné koše. Bolo to až obžerstvo hubami! Zmieril som teda s tým, že do konca života sa už nenaučím poznávať huby. Tak ako asi nenavštívim kus sveta a neprečítam všetky knihy, ktoré mám doma. Ale kým cestovanie a čítanie sa dá oželieť, s neznalosťou húb sa nikdy nezmierim.