sebou udržujú prvé scény Českej a Slovenskej republiky nie sú len formalitou, dokazovalo, že na posedenie si našli čas nielen pražskí herci, ktorí v ten večer hrali, ale i tí, ktorých práca čakala až v nedeľu večer, a tak by teoreticky stačilo, keby do Bratislavy prišli až nasledujúci deň. Rovnako mnohí bratislavskí herci radi "obetovali" tak vzácny voľný sobotný večer stretnutiu v Grémiu. Veľkú radosť z pražskej návštevy má pochopiteľne aj naše publikum, pre ktoré je to vzhľadom na rastúcu finančnú náročnosť čoraz zriedkavejšia, ale o to vzácnejšia možnosť stretnúť sa s pražským divadlom. Nečudo, že vstupenky sú vždy dlho dopredu rozchytané a predstavenie sa zväčša končí ováciami. Tak tomu bolo aj v sobotu večer po Goldoniho Sluhovi dvoch pánov. Búrlivý potlesk, dokonca výkriky bravó. Úspech však bol skôr výrazom vzájomných sympatií a uctenia si milej scény než merateľom kvality predstavenia. Pokiaľ platí, že súbory si zväčša na zahraničné zájazdy berú tituly, ktoré majú nejaké "naj", pri tejto inscenácii ťažko vylúštiť, čo pri tomto výbere zohralo rolu. Bratislava videla, mierne povedané, veľmi priemernú inscenáciu slávnej komédie. Bez výrazného režijného vkladu, výkladu, nápadu (I. Rajmont). Archaická nehybná scéna Iva Žídka, ktorú v našich divadlách už dávno nevidieť, nenúkala žiaden nápad, nedávala priestor hereckej akcii. Jediným pohyblivým prvkom bola červená opona na horizonte javiska, za ktorú bolo navyše chvíľami vidieť, takže sme sem-tam sledovali, ako technika prechádza poza scénu. Nemenne dané boli kašírované maľované kulisy vchodov do dvoch hostincov a aktéri proti logike odchádzali pri slávnej scéne, keď má sluha Truffaldino naraz nakŕmiť oboch pánov, nie dnu do krčiem, ale do čiernych bokov javiska v DPOH. Nevymyslené, a teda nevýrazné, boli i herecké akcie. Najnosnejším prvkom inscenácie mal byť herecký výkon Miroslava Donutila v role sluhu dvoch pánov. Donutil mal u publika veľký úspech, nečudo, veľmi dobre vie, čo stopercentne zaberá na divákov. Jeho divadelný výkon bol však veľkým sklamaním. Je až zarážajúce, ako málo dokázal vymyslieť a ponúknuť. Mimika, gestá, chôdza, intonácia, grimasy boli až príliš povedomé z jeho populárnych estrádnych programov, kde sa prezentuje ako skvelý imitátor a rozprávač historiek. Aj na javisku ND (a teraz SND) to, isteže, malo odozvu, u herca jeho mena by však človek čakal, čo všetko vymyslí, ako si vystavia jednotlivé, na herecké nápady vďačné scény. O nejakej filozofickej rovine, ktorú predsa len Truffaldino v sebe vďaka Goldoniho novému pohľadu na komédiu má, ani nehovoriac. Určite pri sledovaní predstavenia nejeden slovenský "pamätník" zaspomínal na Sluhu dvoch pánov v DPOH v réžii Vlada Strniska. Aj toto predstavenie malo veľa za a proti. Nebola to však sivá beztvará masa, ale plejáda výrazných nápaditých hereckých výkonov. A najmä, pokus tlmočiť cez Goldoniho postoj a názor. BARBORA DVOŘÁKOVÁ