RECENZIA / DIVADLO Každodenné bilancovanie podôb (ne)šťastia

Trnavské divadlo * Felix Metterer: Návštevné hodiny * Preklad: Eva Melichárková * Scéna: Ján Zavarský * Kostýmy: Mona Hafsahl * Dramaturgia: Boris Hochel * Choreografia: Dušan Nebyla Hud. spolupráca: Svetozár Štúr * Réžia: Ján Zemen a Ladislav Kočan * Účinkujú: Táňa Kulíšková, Vladimír Jedľovský, Dagmar Lakčevič, Andrea Karnasová, Ján Topľanský, Nina Kočanová, Leopold Haverl

V Trnavskom divadle otvorili novú sezónu uvedením jednoaktoviek súčasného rakúskeho dramatika Felixa Mitterera pod spoločným názvom Návštevné hodiny. Ako sa možno dočítať aj v propagačom bulletine, ide o štyri mikropríbehy mužov a žien s ich túžbami po porozumení a prostom ľudskom šťastí. Felix Mitterer je skutočne autor, ktorý veľmi citlivo vníma nešťastie jedných, ale zaujíma ho aj, ako sa šťastie iných podieľa na formovaní verejnej mienky. V prvom príbehu osamelosť starca dožívajúceho v domove dôchodcov vzrastá vplyvom ľahostajnosti jeho príbuzných i okolia. V ďalšom zúfalý čin ženy vyprovokuje citová odcudzenosť manžela i stupňovanie agresívnych nálad v spoločnosti. Konjunkturálna výstavba diaľnic a hotelov nielen zmení život vidiečana zrasteného s prírodou, ale doženie ho až do psychiatrického ústavu. Po návštevných hodinách v domove dôchodcov, väznici a psychiatrickom ústave i komorný príbeh odohrávajúci sa v nemocnici je napokon záznamom krajnej životnej situácie, ale v Mittererovom spracovaní aj psychologicky a dramaticky prepracovaným bilancovaním ľudských osudov. Hereckú príležitosť hosťovať v dvoch zo štyroch jednoaktoviek, zaiste i vzhľadom na to, že hru už dlhšie úspešne uvádza taktiež ND v Prahe, privítal aj člen SND Leopold Haverl. Postavám oboch svojich starcov dal rozmer primerane odhadnutých životných skúseností, donkichotskej uvzatosti i ľudskej tragiky s puncom originálnej hereckej prepracovanosti. V ostatných postavách však herecká garnitúra Trnavského divadla väčšinou podáva iba svoj tvorivý štandard. I tam, kde sa dalo oveľa hlbšie sondovať pod povrchom pragmatických rozhodnutí, rezignácie, imobility, no i snahy nepodliehať vplyvu nepriaznivých okolností, sa veľmi často ozýva dabingová rutina alebo prevláda fádny civilizmus príznačný pre väčšinu televíznych inscenácií zo súčasnosti. Nevyhli sa tomu ani obaja režiséri predstavenia Ján Zeman a Ladislav Kočan. V jednoaktovkách, ktoré si vybrali, sa im často darí využiť kontrapunkt i stupňovanie napätia vo vzťahoch postáv a v jednotlivých situáciách. Vizualizácia choreografických prvkov na dotvorenie celku ale nestačí, pretože inscenácii chýba v prvom rade syntéza režijného výkladu. Zdá sa, že v Trnavskom divadle tentoraz paradoxne stavili na skutočnosť, že stereotyp televíznych programov automaticky priláka divákov za divadelným zážitkom.