Zadržanie bývalého čílskeho diktátora Augusta Pinocheta vzkriesilo dilemu 20. storočia, ktorá stála pred mnohými štátmi s fašistickou či komunistickou minulosťou. Ako sa vyrovnať s diktatúrami? Urobiť v záujme spoločenského zmieru za minulosťou a jej obeťami hrubú čiaru alebo sa dožadovať spravodlivosti so všetkými jej dôsledkami?
Augusto Pinochet bojoval proti diktatúre diktatúrou. K moci sa dostal vojenským pučom v roku 1973 a neváhal zaplatiť akúkoľvek cenu, aby odstránil komunizmus a vyviedol krajinu z ekonomického úpadku. Bilancia jeho úspechu je strašná - viac ako 3000 obetí na životoch, najmenej 2000 nezvestných, asi 130 tisíc väznených politických odporcov a asi 900 tisíc tých, ktorí v strachu pred terorom radšej volili útek do zahraničia. Pinochetove hrozné činy sú mu mnohí ochotní odpustiť, pretože sa v roku 1990 dobrovoľne vzdal úradu prezidenta a umožnil krajine návrat k demokracii. Samotné Chile zvolilo kompromis. V záujme pokoja v spoločnosti, stále rozdelenej medzi priaznivcov a odporcov generála, toleruje pokojný dôchodok, ktorý si Pinochet zabezpečil ústavou z roku 1981. Po odovzdaní prezidentského úradu zotrval do marca tohto roku vo vplyvnom úrade vrchného veliteľa pozemných vojsk a v marci si zasadol do kresla doživotného senátora, ktoré mu zaručuje imunitu.
To, čo nezačalo Chile, chce dokončiť Španielsko s pomocou Veľkej Británie. Symbolické. V prípade Španielska preto, že chce zúčtovanie s Pinochetovou diktatúrou, ale zločiny generála Franka nechalo nepotrestané. Pre jedných je to poučenie z minulosti, pre druhých meranie dvojakým metrom. V prípade Británie je to symbolický krok preto, že práve tu bol generál Pinochet počas vlády britských konzervatívcov hýčkaným hosťom. Patril k priateľom barónky Thatcherovej a často u nej sedel na čaji. Miloval Britániu ako krajinu zdvorilosti. Zrejme zabudol, že politické pomery v Británii sa zmenili a dnes vládnu labouristi, ktorí chcú v politike uplatňovať morálku a etiku.
Zadržanie Pinocheta v Londýne vzbudilo napriek všetkým právnickým problémom spojeným s týmto krokom nádej, že spravodlivosť nie je ešte taká ohybná a prispôsobivá. A to je dôležité zistenie ani nie tak pre minulosť ako pre budúcnosť. V hre nie je len zúčtovanie s Pinochetovou diktatúrou, ale aj s mnohými súčasníkmi, pre ktorých je porušovanie ľudských práv nutnou daňou pri presadzovaní ich vlastných cieľov. Je to varovanie pre Karadžičov, Mladičov, Miloševičov a im podobných. Preto je zadržanie exdiktátora Pinocheta dobrou správou. MIRIAM MRÍZOVÁ
