Vypálené, rozstrieľané a opustené domy v dedinách na juhozápade srbskej provincie Kosovo do idylického obrazu jesennej krajiny akosi nezapadajú. Ticho ruší len krákanie vrán, ktorých tu poletuje nezvyčajne veľa. Sedávajú všade - na vyvrátených verajách, v ohorených krovoch, na zbúraných múroch… jediné nájomníčky. Domy vyzerajú ako hodinové strojčeky, ktoré niekto dôsledne vybrakoval. V Kisna Reke, dedine v oblasti Drenice, sa čas zastavil 21. júla, päť hodín po polnoci. Presne v tomto momente sa začal útok srbskej polície proti nič netušiacim obyvateľom. V panike opúšťali svoje domy len tak, bosí a v košeliach sa hnali úzkou cestou smerom do hôr. Málokto z nich vtedy tušil, že sa tam budú schovávať ešte po troch mesiacoch. A nielen ľudia z Kisna Reky. Postupne k nim pribudli dedinčania z Komoran, Vukovca, Noveho Sela… s počtom niekoľko sto ľudí je tento utečenecký tábor jedným z najväčších v oblasti Drenice. Jedno je isté: zimu si tu nikto z nich nedokáže predstaviť. Na otázku, kedy sa vrátia dole do svojich dedín, však len pokrčia ramenami. Odchodu srbských vojakov - základnej podmienke návratu utečencov, totiž neveria ani tí najzarytejší optimisti. Vlastne, optimisti tu nie sú žiadni.
ČIERNA ORLICA
Skôr, ako sme sa vydali na cestu vedúcu do hôr, nás zastavili dvaja muži v maskovaných uniformách, resp. ich provokatívne vystavené kalašniky. Znak čiernej orlice na červenom pozadí potvrdzuje, že ide o hliadku UCK - oslobodzovacej armády etnických Albáncov. Akákoľvek konverzácia je vylúčená, otázky kladú oni. Kto sme, čo chceme a kam ideme. Jedine prítomnosť albánskeho tlmočníka spôsobila, že nakoniec s našou návštevou v tábore súhlasia. Cesta do hôr je otvorená. "Mire dita" - dobrý deň - zdravíme sa s mužmi, ktorí zostupujú proti nám. "Mire dita," odpovedajú na pozdrav a pokračujú v ceste do údolia. Idú skontrolovať svoje domy, teda to, čo z nich zostalo. Ženy, deti a starci z hôr nezostupujú vôbec. Niektorí tu žijú už šesť mesiacov.
SMRŤ CHLADOM,
ALEBO SRBSKÁ GUĽKA
V listnatom lese za to obdobie vyrástlo celé stanové mestečko. Niekto má len provizórnu chyžu z vetiev, tí šťastnejší majú igelit alebo staré plachty. Podlahu a zároveň posteľ tvorí niekoľko diek. Medzi stanmi je rozvešaná bielizeň, ktorú ženy perú v potoku, jedlo sa varí na pieckach, ktoré muži priniesli z dedín. Cez deň sa síce teplota ešte vyšplhá k 15 stupňom Celzia, v noci však klesá nekompromisne pod nulu. Potraviny a lieky zatiaľ zabezpečujú humanitárne organizácie, keď však napadne sneh, stanú sa horské cesty nezjazdné pre terénne autá. Na postoji utečencov sa ale nič nemení: "Radšej zomriem od zimy a hladu, ako keby som mal dostať srbskú guľku," tvrdí 20-ročný Esat Jaha. Mladícka tvrdohlavosť?
HRDOSŤ MATKY
Esat je otcom trojmesačného Semadina, chlapca, ktorý sa narodil v osudnú noc 21. júla. Len hodinu pred útokom, po ktorom dedinu vysídlili a zostali v nej dvaja mŕtvi. "Takmer na nič sa nepamätám. Mala som hrozný strach," spomína Semadinova matka, 18-ročná Isme. Bola po pôrode taká vyčerpaná, že sa do lesa dostala len s pomocou matky a susedky. Aj ona je odhodlaná v lese radšej zomrieť, ako znova prežiť podobnú noc. Ľudia okolo zachmúrene prikyvujú. Dopoludnia sa tu konal pohreb 20-ročného Fehmiho, brata Isme, ktorého zastrelili neďaleko Prizrenu, asi 60 km južne od Prištiny. "Rozhliadnite sa dookola, všade nájdete podobné osudy," ukazuje Baktishe Kastratiová, matka obidvoch súrodencov, na okolité stany. "Som na svojho syna veľmi hrdá. Či môže byť lepšia smrť, ako zomrieť kvôli slobode?" Pred jej tvrdým pohľadom sa nedá neuhnúť očami. Fehmiho pušku dostal najmladší syn.
Našu návštevu striktne ukončuje fúzatý muž, ktorý je poverený dozorom nad bezpečnosťou kempu. "Blíži sa tma, musíte odísť. Nemôžeme vám zaručiť bezpečnosť." Spiatočná cesta prebieha v tichosti. Pozorujeme neposekané lúky, slnkom spálené obilie a vyschnutú kukuricu. Na horskom hrebeni, ktorý rámuje obzor, sa už jagá prvý sneh. Krákanie vrán je naozaj neznesiteľné.
PRE SME - FILIP ŠILHAN, agentúra Epicentrum,
Kisna Reka, Kosovo
