Je "drsný", je to "postrach" a "vrchný pištoľník", alebo dokonca "Quentin Tarantino medzinárodnej diplomacie". Richard Holbrooke sa odvážne postavil proti diabolskému Slobodanovi Miloševičovi v jeho nore a vydobyl nám od neho mier. Možno by sme ho mali odmeniť a urobiť ho v krátkom čase ministrom zahraničných vecí. Ale kosovská kríza sa neskončila - a ak Holbrooke patrí k najtvrdším chlapíkom, potom ja som kráľovná zo Sáby.

Celú jar a leto srbská polícia a vojaci pálili a rabovali v provincii Kosovo, ktorú až na 90 percent obývajú Albánci. Zničili domovy štvrtiny z dvoch miliónov ľudí preto, aby Kosovčanov odvrátili od ich túžby oddeliť sa. Nikto nezasiahol, len médiá sa sťažovali. Zrazu dalo NATO srbskému vodcovi "ultimátum" a začalo dávať dokopy údernú silu 430 lietadiel, ktoré by ho zastavili. Nasledovalo veľké štrngotanie zbraní, pretože svet údajne balansoval na hrane niečoho obrovského. Potom sa do toho vložil Holbrooke, reval a mlátil do stola a zbabelec Miloševič sa podrobil.

KONIEC KRÍZY?

Nie tak celkom. Ak šlo o skutočné ultimátum, prečo šiel Holbrooke do Belehradu štyri razy počas uplynulých dvoch týždňov? Z polovice šlo o vyjednávanie, z polovice o šarádu - a výsledok musel favorizovať Miloševiča, pretože NATO sa tak zúfalo chcelo vyhnúť vojne. Britský novinár Martin Woolacott už skôr popísal, aký výsledok by Miloševič mohol považovať za ideálny: neozbrojení pozorovatelia a humanitárni pracovníci, ktorí by znova oživili situáciu, ktorá tak ochromila úsilie Západu v Bosne, žiadne úplné stiahnutie srbských síl, žiadny alebo len veľmi malý počet jednotiek NATO, žiadna skutočná samospráva pre Kosovo, rámcový plán rozhovorov o konečnom štatúte, ktorý by vylučoval nezávislosť aj štatút republiky v rámci toho, čo zostalo z juhoslovanskej federácie. A čo v skutočnosti dokázal Holbrooke? Dve tisícky neozbrojených pozorovateľov prídu do Kosova na budúci mesiac. Nebudú spadať pod kontrolu NATO ani OSN, ale pod Organizáciu pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorá nemá k dispozícii ani ozbrojené sily, ani skúsenosti v podobných záležitostiach. (Bude to pre nás panenské územie, oznámil hovorca OBSE). Títo pozorovatelia budú takisto zraniteľní voči zastrašovaniu ako boli ich kolegovia v raných štádiách bosnianskeho konfliktu. Okrem toho, v okolí sa bude pohybovať veľa Srbov, lebo Miloševič súhlasil len s tým, že stiahne špeciálne sily, ktoré poslal do Kosova po tom, ako v marci začal ofenzívu. NATO nemôže znova hroziť leteckými útokmi, aby pozorovateľom zaručilo prístup, pretože tí budú Miloševičovými rukojemníkmi.

LEN ČAS PRE MILOŠEVIČA

Žiadne pozemné jednotky NATO nepôjdu do Kosova a v rozhovoroch nebude provincii ponúknutý dokonca ani ten stupeň autonómie, ktorý mala pred tým, ako ju Miloševič dobyl a zotročil pre Srbsko v roku 1989. O nezávislosti, ktorú žiada takmer každý obyvateľ Kosova, ani nehovoriac. Inými slovami, Miloševič dostal to, čo chcel. Ako povedal Srbom už predtým: "Politické riešenie… bude smerovať k tomu, aby bola potvrdená etnická rovnoprávnosť všetkých občanov a všetkých etnických skupín v Kosove." V preklade to ale znamená: Srbská menšina v Kosove, ktorá tvorí menej ako desatinu z celkového počtu obyvateľstva, získa veto, ktoré sa bude rovnať tomu, aké tu má albánska etnická väčšina. Samozrejme, že to tak nezostane. Nikto, kto má aspoň trochu súdnosti, neverí, že Kosovo bude o 10 až 15 rokov stále súčasťou Srbska. A Miloševič nie je ani hlúpy, ani šialený. Často ho označujú za nacionalistu, ale v skutočnosti je "miloševista", zaujíma ho totiž len to, aby mohol pokračovať vo svojej vláde, nech už za to Srbi v dlhodobom výhľade zaplatia čokoľvek. Dohodou získal asi tak rok a na dlhší čas si aj tak nikdy nerobí plány. A aby bol dohovor ešte trochu osladený, jurisdikcia Medzinárodného tribunálu pre vojnové zločiny sa nebude vzťahovať na juhoslovanské územie. Znamená to, že tribunál nemôže uväzniť vojnových zločincov, ktorí v Kosove páchali zverstvá, a nemôže od nich získať priznania, ktoré by priamo dokázali účasť Miloševiča.

MASKOVANÁ KAPITULÁCIA NATO

NATO podporovalo Holbrookovu vyjednávaciu stratégiu maskovanej kapitulácie, pretože jeho proklamované ciele sa veľmi líšili od tých skutočných. Ako odpoveď na vzrastajúce pobúrenie verejnosti nad hrôzami, ktoré sa odohrávali v Kosove, vlády štátov aliancie predviedli, takisto ako v Bosne, dlhú sériu prázdnych vyhrážok. Nakoniec bola dôveryhodnosť NATO taká poškodená, že bolo treba zinscenovať krízu, a aj ju zdanlivo vyhrať, alebo sa začať rozpadať v švíkoch.

Dosiahli sme teda len dočasnú dohodu, ktorá pomôže všetkým zachovať si tvár, a zároveň z toho všetci budú vonku (samozrejme, okrem kosovských Albáncov). A Richard Holbrooke si zasa urobil jeden zárez do svojej detskej pištole. Ale to sa nám všetko vráti a bude nás to strašiť, o pol roka alebo o rok. Nič sa nevyriešilo a nikto v Kosove nebol zachránený.

GWYNNE DYER, Londýn

(Autor je historik a publicista)