Medzinárodný divadelný festival Divadlo ‘98 v Plzni ukončil svoj šiesty ročník inscenáciou Woyzeck petrohradského divadla. Známa dráma G. Büchnera na drevenej "šikme" otvorila priestor pre zradné prepadliská a uvzaté udupávanie ľudskosti zahalenej do čierneho príšeria dlhých plášťov. Priveľa dupotu, kriku, pádov a výskokov v závere festivalu len zdefinitívnilo bodku za názvom Divadla Lensovietu (či len Sovietu?). Ani náhoda nepozná náhodnosť, možno aj preto sa v otvorených dverách festivalu hmýrili prízraky minulosti ako vyvolávaní duchovia. V úvodnom predstavení Frida Kahlo režiséra a choreografa Johanna Kresnika sa zjavuje v jeho kontrastnej koláži z 28 scén o mexickej maliarke, traumatizovanej chorobou a handicapom úrazu, dokonca rozvinutá červená zástava s kladivom a kosákom. Striedavo sa stáva bremenom aj opakovaným prízrakom. Kresnik je dnes spolu s Castorfom a Marthalerom pevnou časťou súkolia triumvirátu najproduktívnejšie provokujúcich nemeckých režisérov. Patrí už k súčasti berlínskeho kultúrneho vrenia na Volksbuhne. Vo svojom viac ako dvojhodinovom tanečno-pohybovom predstavení šokuje diváka eruptívnou invenciou gestickej symboliky. V krížení konkrétnosti a abstrakcie je jeho pôsobivosť. Ohňostroj nápaditosti, ale aj provokujúceho superkonkretizmu je typickou ingredienciou dnešného nemeckého divadla (toho, čo tvorí jeho nášľapné míny divadelnosti).
Silný úvodný akord nebýva najšťastnejším krokom festivalu. Podobne, ako sa to prihodilo tohoročnej Divadelnej Nitre s intenzitou Nadjovho predstavenia Krik chameleóna, ani plzenskému festivalu sa už v jeho priebehu nepodarilo prekročiť vysoký prah očakávaní. Aj napriek tomu však festival vo svojej všehochuti uviedol divákov do meandrov českého súčasného divadla. Z trinástich produkcií len štyri boli zahraničné, ak počítame za zahraničie slovenské náhradné riešenie, dodnes pôsobivú inscenáciu Stalin zo Štúdia S. Tým štvrtým predstavením bol už z tohtoročnej Nitry známy postmoderný Kupec benátsky v réžii nového objavu budapeštianskej scény Róberta Alföldiho (cena za najlepšiu inscenáciu roka, cena za herecký výkon v úlohe Shylocka). Ďalších deväť predstavení patrilo českým divadlám: Cimrmanovcom so Švestkou, Davidovi Prachařovi v jeho one man show Hamlet part 2, opere Lucia di Lammermoor v réžii N. Vangeli na domácej scéne, Morávkovmu Márnotratnému synovi z Hradca Králové, ale aj Pohyblivému kabinetu Ctibora Turbu, retro pesničkovému prierezu z Rokoka Sladko a múdro M. Jelínka či opakovanému (vo viacerých významoch) Ujovi Váňovi z Ostravy (ďalšia produkcia známa z Nitry) v réžii ruskej režisérky O. Meleškinovej. Napokon najpôsobivejšími zostali Tri zlaté vlasy… Ivy Peřinovej v réžii Jozefa Kroftu, na pôde stále invenčného Draka. Ale aj brnianska provokatívna parafráza Babičky v hlavnej úlohe s oceneným Jiřím Pechom. Po prvýkrát získal ocenenie paradoxne obsadený do bradatej dobroprajnej ženy. Jeho neopakovateľné čaro chceného groteskno-smiešnosmutna dvíha túto koláž hravých obrázkov a gýča do sfér rýdzej divadelnosti. Aj preto táto "fetišistická revue" v réžii Iva Krobota nenechala publikum na pochybách o tom, že sa dotýka neuralgických bodov dnešného nazerania na tradíciu. Rozhorčenie aj pobavenie ju stíhali v striedavých vlnách smiechu. Aj tohoročné Divadlo ‘98 však nepochybne vnieslo do divadelného života nové podstatné podnety. Ich nápadnosť bola najvýrečnejšia v inscenácii J. Kresnika, na ktoré spontánne onedlho nadviaže novembrový festival nemeckého divadla v Prahe. Posun v myslení o divadle tak prichádza podprahovo ako pohľad do nových postojov k forme a jej skutočnosti. ZUZANA BAKOŠOVÁ-HLAVENKOVÁ
(Autorka je teatrologičkou)
