ohňoch s folkom, country a Krylom. S rodiacim sa dramatickým výrazom tam už mal v partii väčšie uznanie. V tom čase začal hrať ochotnícke divadlo v rodnej Banskej Bystrici, kde sa podujal spievať klasickým štýlom. A z rockového speváka bol zrazu, aj vďaka nezapierateľným rodinným génom, operný. "Pochopil som, že človek sa nemôže pretvarovať a zmeniť svoje hrdlo. Otec aj mama sú operní speváci, starí rodičia z jednej i druhej strany spievali v amatérskych ochotníckych súboroch, a tak môj hlas - hoci som ho ešte nemal školený - akoby sám od seba viac inklinoval k opernému prejavu. Starší kolegovia, ktorí otca dobre poznali, tvrdili, že mám hlas ako on. Aj sestra mi to raz doma povedala, keď som sa holil. Prišla domov, keď som si spieval v kúpeľni. Nevidela ma, tak len pozdravila: ahoj, oci. Ja som jej zakričal nazdar, a keď prišla za mnou, iba sa čudovala. Myslela si, že počuje otca. Začalo mi to vŕtať hlavou. Kurnikšopa, keď mi to všetci vravia, tak to skúsim. A bolo to," hovorí Martin Babjak pre SME. Jeho koketovanie s populárnou hudbou práve vyvrcholilo. Sólovým albumom Romantica, ktorý v týchto dňoch vydáva spoločnosť BMG Ariola ČR/SR.
"Nenahral som nezvyčajné CD preto, žeby som chcel samoúčelne skúsiť iný žáner a všetkým dokázať, že viem aj toto. Nebral som to ani ako pokus. Bolo mi jasné, že to musí dobre dopadnúť, lebo do toho bolo vložené všetko úsilie - nielen finančné, ale aj umelecké. Pokojne by som mohol svoj výlet do iného žánru prirovnať k činohercom, ktorí spievajú. Napríklad ako Marián Slovák, Marián Geišberg či Michal Dočolomanský. Nikto im nikdy nehovoril, že sa niekomu hrabú do kapusty. Pretože spievať vedia. Nič som nechcel dokazovať. Dokonca si myslím, že som išiel do určitého rizika. Či mi ľudia nepovedia, že som to nemal robiť a že to nie je dobré. A nespravil som ani nič nové. Práve naopak: s humorom by som mohol tvrdiť, že nás už predbehli Pavarotti, Carreras, Domingo a iní speváci opernej i populárnej hudby," pokračuje Babjak, od prírody s barytónovým zafarbením hlasu. Talianski spolupracovníci sa o ňom vyjadrili, že je baritono scuro, čiže tmavý. "Náš slovanský naturel je skôr do tmavších hlasov aj v ostatných polohách. Niektorí speváci sa možno snažia vytvárať farbu hlasu násilím, ale ja som mal šťastie na učiteľa techniky, ktorý ma učí narábať s hlasom tak, ako mi narástli ústa a ako mi znie pri hovorenom slove. Veď sa aj hovorí, že spev je viazaná reč. Keď sa opieram o vedomosti, ktoré o ľudskom hlase mám, môžem vyhlásiť, že som barytón lyrický, trošku tmavšieho zafarbenia. Mám však v hlase ešte čosi, čomu sa veľmi teším. A to je dramatickosť. Na barytón i v relatívne mladom veku dokážem stvárniť dramatické postavy, na ktoré som si ešte mohol počkať. Ale ja zasa vravím: čo sa za mladi naučíš, na staré kolená akoby si našiel. Som rád, že už teraz študujem ťažké dramatické roly. Nevravím, že sú také, aké majú byť, ale, našťastie, odborníci tvrdia, že na nich niečo je."
Prienik interpretov vážnej hudby do populárnych melódií je najčastejšie spojený s tenorovými hlasmi. Ako je na tom nižší barytón? "Aj medzi sebou v opere tvrdíme, že tenor je vzácny vták. Spieva krásne, lyricky, vysoko a u poslucháča je veľmi vítaný. Hlbšie hlasy to majú troška sťažené, pretože u tenoristu sa čaká na polohu, keď to príde a začne - ako my hovoríme - vypaľovať. Aj v rockovej hudbe dokáže spevák s vyšším hlasom vyvolať oveľa väčšie napätie. Tak ako Robert Plant, Freddie Mercury, Noddy Holder alebo Michael Jackson. Je to už pre ľudské ucho prirodzené. Keď sa na to podujme niekto s hlasom ako ja, nižším od tenora o kvartu, je dobré vyhľadať si nejaký vzor. Ja som mal Binga Crosbyho. Takisto barytonistu, ktorý chcel byť operným spevákom, ale potom štúdiá nechal a začal spievať tanečnú hudbu. A druhým vzorom bol pre mňa barytonista Muslim Magomajev, ktorého platňu s neapolskými piesňami kedysi kúpil otec a ktorý sa zasa snažil dať do svojho hlasu menej opery. Tenorovi stačí otvoriť ústa a krásne vysoko spievať. Hlbší hlas musí zaujať zmenami prejavu, tvarovať tóny a ozvláštniť ich napätím," porovnáva Martin Babjak. Na operný spev sa podľa neho dodnes mnohí dívajú ako na skostnatené umenie minulých storočí. "Nič netreba zahadzovať ako staré. Dnes sa všetko tak prelína, existuje veľa možností a poslucháč si môže vyberať. Keď dnes niekto povie, že Vivaldi sa už nedá počúvať, podľa mňa je blázon. Warchalovci vedia na pódiu vytvoriť presne takú atmosféru a vyvolať u ľudí presne také emócie ako dobrá rocková kapela."
Andrejovi Turokovi, producentovi albumu Romantica, ešte pred nahrávaním Babjak vysvetlil, že operného speváka v sebe nezaprie a nebude preto spievať, ako sa to nehodí. "Poznamenal som, že čím bude na mňa v štúdiu prísnejší, tým to bude lepšie. Samozrejme, on sa na to chystal a díval sa na mňa, či to myslím žartom. Ale keď videl, že to myslím vážne, naozaj bol veľmi prísny. A je to aj jeho veľká zásluha, ak sa bude album ľuďom páčiť. Nielen preto, že tam spievam ja, ale že tam hrá veľa dobrých muzikantov, ktorí prispeli svojím prejavom a umením," spomína na nahrávanie Babjak. Sám bol rovnako prísny na Turokove aranžmány. Pri nedostatku invencie totiž v týchto zradných vodách hrozí gýč, ktorý nezachráni ani ten najlepší hlas. "V Turokovi som mal istotu. Poznal som ho ako skladateľa, ešte keď mali skupinu Tamis, a páčila sa mi hudba, ktorú sme na CD vyberali. Dali sme si záležať a hľadali sme tóniny, ktoré by vyhovovali môjmu hlasu. Častokrát sme však museli zvoliť inú tóninu ako originál, takmer všetky sme museli transponovať o kvartu nižšie. Dohliadal som na celkové vyznenie, sám som poprosil, aby sláčikové podklady nahral živý orchester. Ak to poteší ucho poslucháča a ľudia budú radi počúvať, čo sme vytvorili - tak to bol náš cieľ. Nie niekoho poraziť, predbehnúť, ani sa netešiť, že nás nikto dlho neprevýši."
S hlasom sa snaží Martin Babjak zaobchádzať šetrne. Jeho učiteľ spevu, 88-ročný Franjo Hvastija, pochádza z Ľubľany a na Slovensku žije viac ako 50 rokov. Prišiel sem ako operný spevák a začínal v SND, kde bol barytonistom 35 sezón. Babjak k nemu chodí na hodiny spevu osem rokov. "Keď sa na javisku necítim dobre, taktika je taká, aby nikto nič nezbadal. Snažím sa to zakryť, spievam ‘na ucho‘ dobre, ale v krku cítim tlak, celý sa červenám, potom mám hrdlo zapálené a tri dni nemôžem rozprávať. Napokon sa hlas totálne vyčerpá. Niežeby som mu uškodil, je to ako svalová horúčka. Dva dni treba oddychovať a všetko sa upokojí. Keď však cítim, že idem nad svoje možnosti, ešte chvíľku to robím. Presne ako kulturisti v posilňovni, keď sú najviac vyšťavení, nevládzu a už im aj druhí pomáhajú, ale ešte tie dva-tri ťahy urobia. Len preto, aby svalu dali ešte čosi navrch a on tam potom dorastie. Takisto sa správam k môjmu hlasu - aj priateľsky, ale troška som naň i prísny. Aby si o sebe veľa nemyslel a aby makal."
DALIBOR HLADÍK
