Vladimír Popovič (1939) je na slovenskej výtvarnej scéne prítomný od roku 1957. Vtedy sa na Škole umeleckého priemyslu, kde študoval, zoskupili priatelia, aby bez ohľadu na oficiálne ideologické doktríny, panujúce v tom čase v našej kultúre, tvorili mlado: kreatívne a hravo. Na jednej strany to bola skupina Mikuláša Galandu, ktorej autori vystúpili s ambíciou skoncovať so socialistickým realizmom v maliarskom a sochárskom prejave, na druhej aktivita okruhu Ernesta Špitza so snahou zmeniť rozhodovacie konania o možnostiach vystavovať a publikovať, ktorá viedla k vydávaniu časopisu Mladá tvorba. Temer v tom istom čase stredoškoláci, medzi ktorých V. Popovič patril, založili bábkový súbor, zrejme podľa vzoru Špitzovho Divadla videnia - to vzniklo o rok skôr. Špecifiká divadelnej tvorby inšpirovali oba umeleckého okruhy na prekročenie hraníc jednotlivých výtvarných druhov a uvoľnili pohyb, ktorý počas nasledujúceho desaťročia umožnil slovenskému umeniu ako celku vykročiť z dovtedy uznávaných kategórií. Pohyb, ktorý do veľkej miery iniciovala aj tvorba V. Popoviča, viedol smerom k objektu, inštalácii, happeningu, performance, akcii, inscenovanej slávnosti, k tzv. inému v umení, pričom ovplyvnil nielen výtvarnú scénu, ale i slovenský film. Hravosť Vladimíra Popoviča napokon globálne poznačila jeho tvorbu, hoci je dnes skrytá pod vizuálnou rovinou kresieb a obrazov, i tých najnovších, na výstave v petržalskom CC Centre na Jiráskovej ulici 3, ktorá potrvá do polovice novembra. Kým v jeho akciách zo 60. rokov bola obnažená na maximálnu mieru (séria Muchláží bola zároveň Akciami pre štyri oči, akcia Lodičky existovala v efemérnej i konkrétnej podobe), dnes je na divákovi, aby prebudil svoju senzibilitu, keď chce túto hravosť objaviť. Na prvý pohľad to nie je markantné, ale V. Popovič počíta so sčítaným divákom: pri pohľade na rýchlo načrtávané kompozície väčšinou v sivých a bielych tónoch by sa nám mali v pamäti vynoriť obrazy z dejín umenia, ktoré sú iné než ako tie, čo vidíme. Len tak dokážeme oceniť autorov maliarsky postup a jeho výsledok. Vladimír Popovič má totiž nekonvenčnú koncepciu tvorby. Ľahkosť prednesu, ktorá prenikla do vizuálnej roviny prác, je rovina komunikácie s divákom. Avizuje umelca bez predsudkov. Až dešifrovanie rýchlo načrtávaných tém vedie k odhaleniu významov, ktoré sú často grotesknou podobou tém výnimočne vážnych. Tieto potom - na hrane medzi iróniou a láskavosťou - v niektorých prípadoch umelec posúva do roviny narácie príbehu konkrétnej udalosti. Nekonvenčnosť Popovičovho prístupu tkvie v tom, že predkladá divákom svoje kresby, diela spontánne a ešte nie veľmi dokončené, ktoré sa svojím výzorom blížia skôr k spodným vrstvám maľby než k maľbe samotnej, ako obrazy. Ponúka vlastne podklad svojich diel: je v nich viac toho, čo chýba, než toho, čo je prítomné. Popovičove obrazy sa vzťahujú na vizuálnu skutočnosť a zároveň nie sú iluzívne: abstentuje v nich skutočné budovanie priestoru. Sú figuratívne, ale ich postavám chýbajú individuálne podoby. Sú krajinami, ale nie konkrétnymi: chýba im detail. Zobrazujú exteriér, ktorý je paradoxne monochrómny. To všetko nasvedčuje skutočnosti, že Vladimír Popovič hrá svoju hru s publikom, pretože všetko to, čo na jeho obrazoch chýba, si musí divák domyslieť. Takto upozorňuje na variabilné možnosti vizuality ako takej, ktorú treba vedieť vnímať, rovnako ako na schopnosť aktivizovať individuálne predstavy. Neukončenosť ako jeden z významných princípov výtvarného umenia 20. storočia akceptoval V. Popovič v plnom rozsahu svojej najnovšej tvorby.
ZUZANA BARTOŠOVÁ
(Autorka je výtvarnou kritičkou a teoretičkou)
