Málokto to možno vie, ale veľa nechýbalo a slovenský režisér Juraj Nvota mohol byť hercom pražského Studia Ypsilon. Keď v rámci vojenčiny nastúpil do Vojenského umeleckého súboru, často sa na zájazdoch stretával s hercami Ypsilonky. Líder divadla Jan Schmidt považoval za hlavné kritérium pre prijatie do angažmán záujem o divadlo, a keďže ten bol u Nvotu evidentný, prišla ponuka. Vraj by ani neprekážalo, keby na javisku hovoril po slovensky. Napokon však zvíťazila réžia, ktorú vtedy Juraj študoval, Trnava a rodina. Napriek tomu sa mu po rokoch cesty s Ypsilonkou skrížili. V apríli tohto roku v nej mal premiéru hry maďarského dramatika G. Schwajdu Svätá rodina. Túto stredu, v rámci festivalu České divadlo `98 v Štúdiu S sa aj Bratislava mohla presvedčiť o výsledku spolupráce. Videla, že nvotovská a ypsilonská poetika majú k sebe blízko. Nvota si vybral hru s obľúbenou témou: rodinné vzťahy, v centre deja stojí staršia dominantná žena. V bravúrnom podaní Jany Synkovej vyrovnávajúca sa so starobou a jej sprievodným znakom: človek stráca dôstojné postavenie a stáva sa príťažou. Deti mamu síce navštevujú, aj ju iste majú radi, dávno ju však neberú vážne, nemajú si s ňou čo povedať. Starena si teda pozornosť vynucuje. Všetkými prostriedkami, takže to ide pekne na nervy. Najmä, keď sa schválnosť prekladá stareckou demenciou. Je to na nevydržanie, aj keď sa za protivnosťou skrýva zúfalé volanie osamelého človeka. Zaujímavý psychologický problém je, samozrejme, podaný s neodmysliteľným humorom a zveličením. Na malých plochách herci Ypsilonky (Termerová, Dejdar, Nový, Vladyka) rozohrávajú veľké party rozličných charakterov vydarených detičiek.Výborné kostýmy našej scénickej výtvarníčky Mony Hafsahl sú im pomôckou, nie však barličkou. Ani stvárnenie rolí domovníčky, opatrovateľky a Maryšky mužmi (Lábus, Mrázik, Schmitzer) nie je len lacným nositeľom "srandy". Divák sa má na čom zabávať, ale aj premýšľať. Určite nájde paralely aj vo vlastných rodinách.
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
FOTO SME - ALAN HYŽA
