Privatizácia zdravotníckych zariadení bola od svojho začiatku často kritizovaná, najmä pre politiku dnes už bývalej vlády, ktorá ju napriek medovým rečiam realizovala na straníckom princípe. Teda umožnila svojim stúpencom a priaznivcom prísť za lacný peniaz k lukratívnym budovám. Nielenže niektoré boli hlboko podhodnotené, ale prvú splátku stanovili zvyčajne na sumu, ktorú si môže dovoliť takmer každý a zvyšok sa do 15 rokov splatiť dá. Najmä ak vezmeme do úvahy, že v takýchto zariadeniach sa môže síce ďalej zachovať charakter zdravotnícky, ako Mečiarova vláda garantovala, ale zároveň sa môžu zamerať na mimoriadne ziskovú oblasť, napríklad plastickú chirurgiu. Do privatizácie boli nezmyselne zaradené aj detské ozdravovne, sanatóriá a odborné liečebné ústavy, proti čomu vtedajšia opozícia rázne protestovala. Vláda napokon niektoré z nich zo zoznamu privatizovaných vyňala, ale boli tam (a možno aj sú) zariadenia, ktoré sa privatizovať nemôžu, napríklad také, čo boli majetkom obcí alebo štátom chránenými pamiatkami. Pred voľbami vládla v odborných liečebných ústavoch napätá atmosféra. Privatizácia sa uskutočňovala neprehľadne, a keď sme v tom čase niektoré zariadenia navštívili, videli sme, že riaditelia sa vyrovnávajú s napätou situáciou, najmä kvôli voľbám, rozlične. Jeden sa s novinármi odmietol stretnúť, druhý hneď na úvod povedal, že o ekonomických otázkach sa s nami baviť nebude, iný na improvizovanú tlačovku prišiel, aby novinárov pourážal a konštatoval: "… a čo keď vám niečo poviem, a čo vy s tým môžete urobiť, a čo…". Privatizáciu považovali v odborných liečebných ústavoch za vopred prehratú hru, a niekde preto ani nevytvorili zamestnanecké akciovky, ktoré by sa o ňu uchádzali. Situácia sa však zmenila a k moci prišla vláda kritikov, ktorých nesúhlas s privatizáciou týmto spôsobom sa ľuďom vryl do pamäti. Preto by na predvolebné sľuby nemali zabudnúť. ANDREA KADNÁROVÁ