však bol malý háčik, pretože od roku 1970 až do roku 1987 som mal zákaz vystavovať," povedal pre SME jeho kmeňový päťdesiatštyriročný spolupracovník F. Vico, s ktorého britkými kreslenými glosami sa čitatelia so železnou pravidelnosťou stretávajú na švrtej strane. "Každý háčik má však svoje výnimky a vďaka blahosklonnosti vtedajších straníckych orgánov som mohol publikovať aspoň na lokálnej úrovni," rozpomína sa nositeľ ceny za najlepšiu športovú kresbu s názvom EMIL STADIONU z roku 1989, ktorú mu v Prahe odovzdal Emil Zátopek. "Môj kreslený seriál Iľko Sova z Bajusova som od sedemdesiatych rokov publikoval v ukrajinskom týždenníku Nove žyťja, ktorý v Prešove vydával Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich. Seriál po roku 1989 pokračuje v rusínskych novinách Národny novynky a v súčasnosti má už vyše 650 kresieb. Som rád, že na knižné vydanie tohto dlhoročného seriálu sa odhodlal môj syn Róbert. S úvodným slovom Tomáša Janovica by mala kniha vyjsť ešte do konca tohto roka." Nepriazeň verejného publikovania sa datuje od roku 1969, keď vo vydavateľstve Pravda vyšla kniha F. Vica s názvom Dereš, no vzápätí bola na pokyn ÚV KSS zošrotovaná. "Bola to prvá a zároveň posledná publikácia edície ERB časopisu Roháč," dodáva F. Vico, ktorý sa počas normalizácie nepresadil ani prostredníctvom výstavnej činnosti. "V bývalom Dome ZČSSP v Bratislave už bola roku 1984 pripravená moja výstava aj s katalógom i plagátom, no nakoniec bola preložená a prekladá sa doteraz. Príčinou neurčitého odkladu bol opäť pokyn funkcionára ÚV KSS, ktorý si všimol môj pútač na budove Smeny na Dostojevského rade, kde som paralelne vystavoval. Celkom samozrejme sa zatrhla aj výstava v Dome ZČSSP." Organizátor populárnej medzinárodnej súťaže o Zlatý súdok Fedor Vico sa predsa len dočkal aj výstavnej prezentácie. Včera - teda v piatok trinásteho - sa sprístupnila autorova výstava v bratislavskom Jalta bare na Gorkého ulici 15, kde F. Vico ponúka tvorbu z denníka SME, ale i výber karikatúr s menej politickým zameraním.

ĽUDO PETRÁNSKY ml.