mu dielku vyslovene ublížilo, priestor Štúdia S mu zasa výrazne pomohol. Hoci "kus" zďaleka nepatrí medzi Polívkove vrcholné diela, v S-ku, aj vďaka spontánnemu, umelcovi naklonenému publiku i chuti a hravosti protagonistov, vznikla veľmi príjemná atmosféra, takže na záver dokonca ľudia tlieskali postojačky. Bohužiaľ, rovnako "iba" zábavné boli Scény z manželského života Ingmara Bergmana. Mnohé udržal skvelý text, namiesto noblesného manželského džuda muža a ženy, ktorí doplatili na povýšenie ilúzií nad realitu, potláčanie spontánnosti, neriešenie problémov, lebo predsa o niektorých veciach sa nemá rozprávať, vinohradské divadlo ponúklo skôr banálny bakalársky príbeh. Mierne malomeštiacka rodinka, chlapík pobiehajúci po byte v trenírkach, nadájajúci sa pivom a hltajúci paštétu, bez napätia, iskrenia, tajomnej chémie, ktorá funguje medzi mužom a ženou. Takýto pár máva skôr všedné, všedne riešené problémy, taký neinšpiruje k dielu, ktoré sa hrá po svete a sfilmované patrí ku klenotom kinematografie. Vraj prvé uvedenie Bergmanových scén bolo také sugestívne, že vo Švédsku prudko stúpla rozvodovosť, lebo všetci váhavci začali situáciu riešiť. Bergman si dokonca musel zmeniť telefón, lebo sa s ním všetci chceli poradiť o manželských problémoch. Po Scénach z manželského života Divadla na Vinohradoch divákovi nanajvýš napadlo natrieť si chleba, otvoriť pivo a namiesto rozohratia manželskej partie naladiť si Novu. Pokiaľ však toto predstavenie "chybovalo" na povrchnosti, Totálne zatmenie Divadla Bez zábradlí bolo vysloveným omylom. Pritom hra Christophera Hamptona inšpirovaná homosexuálnym vzťahom básnikov Verlaina a Rimbauda sľubovala jeden z najzaujímavejších titulov festivalu. Predstavenie však bolo bez vášní, temného kúzla hriechu, ktorý je taký lákavý, a preto neodolateľný. A inšpirujúci k nesmrteľným dielam. Rimbaud Tomáša Petříka bol monotónny (koniec-koncov ako celé predstavenie, bez napätia a vývoja), jeho šialené vášne, osamelosť, výlučnosť a surový život v pravde boli charakterizované len skleným vytrešteným pohľadom a vonkajškovou hrubosťou. Z Verlaina urobil Karel Roden iba slabošského mäkkýša, takže si človek musel položiť otázku, prečo ho vlastne taký kritický, nekomformný Rimbaud miloval. Na javisku nebola sebazničujúca láska, pre ktorú sa opúšťa rodina, bije manželka, strieľa, sedí vo väzení a píšu básne, ktoré prežijú veky. Veď sa aj občas na nevhodných miestach ozýval z hľadiska tlmený smiech. Namiesto výnimočných životov výnimočných ľudí teda opäť len proklamovaný príbeh plný banality.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ