Ešte si pamätáme Spitý imidž - tento neobyčajný dvojnásobný debut, ktorým sa predstavil mladý básnik Kamil Zbruž (1964) a súčasne s ním aj mladý nakladateľ Koloman Kertész-Bagala. Zbružov debut síce nevzbudil veľkú pozornosť, no v dejinách slovenskej literatúry si už určite miesto získal, ak nie inak - aspoň ako svojrázny a nekaždodenný experiment. Nedávno k nemu K. Zbruž pridal aj svoju druhú knihu, ktorú nazval Oddychovka. Je jedným z viacerých rukopisov, ktoré má autor k dispozícii, a básnik sa v ňom - podľa vlastných slov - prihlasuje tentoraz k dadaizmu: "Oddychovka je minimalistická hra s labyrintom. Hra je založená na rytmickom opakovaní hesiel alebo skôr antihesiel typu ,múdry je hlúpy‘, ,hlúpy je múdry‘, ,múdry zostane hlúpym‘ a podobne, ktoré sú citáciami z dadaistickej básne Kurta Schwittersa Banality z čínštiny. Hra nás teda odkazuje na začiatok nášho storočia… Na začiatku nášho storočia sa dadaistický prístup možno nazýval fackou verejnému vkusu, dnes je tu jeho obdoba fackou amerikanizácii, reklamnému gýču a televíznemu nevkusu…" (Pulz, 26. 3. 1998). Ak odhliadneme od toho, že facku verejnému vkusu uštedrovali prví ruskí futuristi ako Zbružom spomínaní dadaisti - musíme priznať, že dadaizmus - podobne ako predtým taliansky futurizmus a po ňom surrealizmus - ozaj stojí na počiatku onej fascinujúcej novej hry, ktorú rozohrala umelecká avantgarda 20. storočia. Zo všetkých troch spomínaných -izmov sa dadaizmus najviac sústredil na rúcanie starej poetiky a starého umenia vôbec. Robil to vo svätom zápale pre vec, no deštrukcia, ktorú tak hlasito vzýval, bola vlastne iba jeho najzreteľnejším a najviditeľnejším znakom. Za ním sa skrývalo čosi iné a dôležitejšie, čo sa napokon s väčším úspechom podarilo dosiahnuť až surrealizmu. Totiž pokus o definovanie a nájdenie novej estetiky - takej, ktorá by korešpondovala so senzibilitou, cítením a vnímaním moderného človeka. Išlo o estetiku, ktorá sa oproti tej staršej orientovala skôr na dynamiku a estetiku prekvapenia či šoku. Aj Zbruž vo svojej zenovskej Oddychovke kráča v šľapajach tohto úsilia, ktoré bolo síce v umení aktuálne už na začiatku tohto storočia, no naša poézia sa s ním vtedy nevyrovnala a po rôznych neorganických, aj spoločensko-politicky motivovaných preryvoch môže sa nimi zapodievať až teraz. Zbruž to robí celkom zaujímavým, t. j. neepigónskym spôsobom. Bez toho, aby sme chceli jeho pokus nejako zveličiť alebo preceniť, oceňujeme na ňom snahu o vyrovnanie sa s tými podnetmi, ktoré aj našej poézii (a nášmu umeniu) svetová avantgarda odkázala.
IVAN MOJÍK
(Autor je stálym spolupracovníkom SME)
