Neodpustím si drobné potešenie osloviť Vás Vaším plným menom, ktoré Vám skoro až závidím. Človek, ktorý bol obdarený takýmto menom, musí byť prinajmenšom náchylný na mágiu alebo čarodejníctvo! A pre mňa, rovnako ako pre zástupy Vašich ctiteľov, ste láskavým a múdrym čarodejom. Váš život bol zdanlivo nudný a nezaujímavý. (My, čo žijeme svoje životy v neustálom strese a pobehovaní by sme možno aj boli vďační za tú nudu a pokoj.) Väčšinu svojho života ste prežili ako profesor na Oxforde a Vašou špecializáciou bol západomidlandský dialekt strednej angličtiny. Dopriali ste si však aj drobné, zdanlivo kuriózne chúťky, pestré vesty či spoločenstvo na predčítanie islandských ság v originále! A pritom ste, pomaličky, trpezlivo, nenápadne a nepostrehnuteľne vytvárali svoj tolkienovský svet, ktorý je dodnes obdivovaný miliónmi čitateľov na celom svete. Keď sa povie Vaše meno, mnohým sa vybavia hobiti a mohutná trojdielna sága Pán prsteňov. Milujem Vaše knihy, drahý profesor. Milujem knihy vôbec, ale tých Vašich sa nemôžem nabažiť. Nedajú sa prečítať na jeden dúšok, a ak sa to aj niekomu podarí, po čase sa musí vrátiť po vlastných stopách do tých príbehov a čítať odznova. Sú to také nekonečné príbehy. Vy to už nemáte možnosť zakúsiť na vlastnej koži, ale dnes sa literatúre priveľmi nedarí. Patrí k bontónu pohŕdať ňou. Pohŕdajú ňou nielen zbohatlíci a kšeftári, ale aj intelektuáli, technokrati a čo je takmer nepochopiteľné, samotní spisovatelia! Koľkokrát som počul nejakého kolegu -spisovateľa, ktorý sa sťažoval, že jeho knihy nevychádzajú v státisícových nákladoch, že on sám literatúru, teda beletriu, krásnu literatúru či fikciu nečíta.

Pred pár dňami sa chválila v rozhlase mamička, ako jej deti čítajú knihy. A potom spresnila, že sú to encyklopédie. Bolo mi smutno. Vážená pani, Vaše deti vôbec nečítajú knihy, ale príručky! Nepíšem však list jej, ale Vám, profesor Tolkien. Musím sa Vám priznať, že príručky, ktoré si tak vznešene hovoria literatúra faktu, takmer vôbec nečítam. Mám ich poruke, zhromažďujem ich, používam ich ako zubnú pastu alebo holiaci strojček. Nenachádzam v nich však to, čo vo Vašich prózach: fantáziu, imagináciu, dobrodružstvá, poéziu, humor, múdrosť, láskavosť, večný boj dobrých so zlými. Toto potrebujú aj naše deti a to im neposkytnú nijaké príručky. Poviem to naplno: pre mňa sú Vaše vymyslené príbehy oveľa skutočnejšie ako všetky ofenzívy anglických letcov v druhej svetovej vojne! Sú dôkazom, že spriadanie príbehov, ktoré je v nás od počiatku ľudstva, je nesmrteľné. Informácie starnú a zanikajú, ale fantázia je nekonečná.

S úctou Daniel Hevier