BRATISLAVA (SME - bd) - Dnes o 19.00 h je na Malej scéne SND prvá premiéra tejto sezóny. Režisér Pavol Haspra naštudoval so Soňou Valentovou a Mariánom Geišbergom v hlavných úlohách hru amerického dramatika Jamesa Goldmana Lev v zime. Historická téma, ktorej hrdinami sú autentickí panovníci, núka model, akú úlohu v dejinách zohráva aj ľudský faktor. Človek obdarený mocou, ktorý v rukách drží osudy národa a krajín, je tiež len človek. A v jeho vládnutí city, emócie, sila, strach, rodičovská, ale aj milenecká láska, to všetko zohráva dôležitú úlohu. A tiež povestné manželské judo, ktoré tu medzi sebou vedú kráľ Henrich II. s manželkou Eleonórou. Na historickom pozadí psychologicky prepracované scény zo života manželského, ktoré tiež vedia zamotať dejiny. Lev v zime je modernou interpretáciou anglických dejín XII. storočia, ale tiež hrou o večnom súboji muža a ženy, ktorí nemôžu byť spolu, ale ani bez seba. V tom tkvie jej príťažlivosť a úspech, ktorý žne na svetových javiskách i filmovom plátne. Množstvo rovín interpretácie ju robí lákavou pre režisérov, obrovské herecké priestory, ktoré ponúka, z nej zasa robia titul, po ktorom zatúži nejeden herec - herečka. Keďže tu jeho tvorcami je manželský pár - režisér a herečka, zaujímalo nás, kto v rodine Hasprovcov hru "objavil". Či prvotné bolo želanie Pavla Haspru inscenovať tento text, alebo Sone Valentovej zahrať si nádherný divadelný part pre zrelú ženu. Soňa Valentová: "Môj muž si vyberá hry bez ohľadu na mňa. Ak ma potrebuje, osloví ma. O Levovi v zime uvažoval veľmi dlho, chcel hru inscenovať v Nitre. Vtedy však z hosťovania napokon zišlo. Teraz prišiel vhodný čas. Rolu Eleonóry mi ponúkol so slovami: no, možno by bolo lepšie, keby si bola o pár rokov strašia, ale čo potom tie ľúbostné vzťahy? Už by to nebolo také zaujímavé." Pre Soňu Valentovú je na dráme najzaujímavejšia rovina citov: "Pre mňa to nie je hra o politike, ale o základných vzťahoch človeka. O vzťahu muža a ženy, rodičov a detí. Napriek tomu, že sa odohráva v XII. storočí, pripadá mi, akoby sa odohrávala dnes. Spory medzi manželmi, generačné trenice, žiaľ, máme stále. V tom sú ľudia nepoučiteľní. Ale čo je pozitívne, že láska pretrváva. Eleonóra je nesmierne silná žena, ako väčšina žien. Žena musí naozaj v živote vydržať ako kôň. A vydrží, pretože jej ide o to, aby zachovala rodinu, udržala si muža. Napriek politickým, mocenským sporom, milenkám, aby zachránila svojich synov... Cítim sa práve v tomto veku primeraná na Eleonóru. Snažila som sa, aby bola plná vášne, aby bolo jasné, že napriek všetkému sa tí dvaja stále milujú." Pre Mariána Geišberga je dôležitá aj politická rovina textu. Ale tiež zobrazenie vzťahu medzi mužom a ženou. "Je tam niekoľko paralel aj s našimi súčasnými politikmi. Myslím, že pár ľudí sa zmieta v podobných vášňach, v podobných neriešiteľných situáciách. Podobne sa im rozpadá osobnosť a možno podobne tiež niekde osamote premýšľajú, kde urobili chybu. Samozrejme, nikdy sa sem na to neprídu pozrieť, lebo do divadla nechodia. Veľmi ma tiež zaujala plnosť vzťahu medzi mužom a ženou. Ako je to vlastne neriešiteľné, ale i božské, nedotknuteľné. Až do smrti bude jedna polovica hľadať tú druhú. V gréckej mytológii sa to niektorým podarilo, splynuli v jednu bytosť. V praktickom živote to také jednoduché nie je."