Hoci mal tohtoročný summit Stredoeurópskej iniciatívy napohľad pomerne úzko vymedzenú hlavnú tému - otázka regionálnej bezpečnosti a konkrétne kríza v Kosove - bol predsa len príliš širokým fórom. Stretli sa tu zástupcovia 16 krajín, ktoré sa od seba v mnohom líšia - kým napríklad Taliansko a Rakúsko sú členmi Európskej únie (Taliansko i členom NATO), Albánsko či dokonca Bielorusko a Moldavsko môžu o takomto členstve zatiaľ len snívať.
Spoločnou základňou sa tak - okrem geografickej a historickej blízkosti a istej politickej previazanosti - stala predovšetkým snaha o to, upozorniť "starších bratov" v EÚ, že tu existuje zoskupenie krajín, ktoré sú schopné (viac či menej) spolupracovať nielen navzájom, ale aj so západoeurópskymi a transatlantickými organizáciami. Stretnutie bolo navyše dobrou príležitosťou pre bilaterálne kontakty, a to aj medzi tými politikmi, ktorí mali zatiaľ málo príležitostí či dôvodov na vzájomné stretnutia. Možno povedať, že nová povolebná slovenská reprezentácia, ktorá sa na poli zahraničnej politiky úporne snaží zaplniť vákuum, ktoré tu vzniklo za Mečiarovej vlády, využila i túto príležitosť - okrem významného stretnutia s českým premiérom Mikuláš Dzurinda v Záhrebe po prvý raz hovoril s maďarským premiérom Viktorom Orbánom a stretol sa tiež s premiérmi Talianska, Bulharska, Rumunska, Slovinska, Ukrajiny a Chorvátska. SEI nie je organizácia so skutočnou výkonnou zložkou, jej závery sú skôr vyjadrením tendencie smerovania zúčastnených štátov. Názory na niektoré čiastkové problémy sa môžu líšiť, a aj sa líšia. Ozývajú sa hlasy volajúce po sústredení pozornosti na konkrétne projekty, ktoré by zlepšili život ľudí v jednotlivých členských krajinách. Za všetky možno spomenúť vyjadrenie premiéra budúcej predsedníckej krajiny SEI M. Zemana, ktorý pred českými novinármi poznamenal, že tvrdiť, že stredná Európa existuje, je trochu málo. BAŠA JAVŮRKOVÁ
