Nie je pravda, že Spojené štáty doteraz nepracovali na tom, aby irackého diktátora Saddáma Husajna zbavili moci. Prostredníctvom CIA investovali najmenej 100 miliónov dolárov od vojny v Perzskom zálive do rôznych irackých opozičných skupín - kurdských milícií na severe, šiitských na juhu, disidentov v Jordánsku i exilovej koalície s centrálou v Londýne. Lenže bezvýsledne. CIA vypracovala najmenej šesť plánov rozsiahlej opozičnej akcie. Len tento rok to boli dva plány a ten ambicióznejší - kampaň sabotáží vo vysielačoch a energetických centrálach, ktoré mali previesť kurdskí a šiitskí agenti, padol na tom, že istý vysokopostavený americký vládny predstaviteľ vyzradil plán denníku New York Times. Aj keď sa o týchto veciach predtým často diskutovalo v Kongrese, oficiálne sa Biely dom až doteraz neprihlásil k tejto veľmi riskantnej perspektíve Iraku bez Saddáma. Prezident USA Bill Clinton však nedávno (nepriamo) po prvý raz verejne pripustil, že stratégia hrozieb vojenských útokov je prakticky celkom bezcenná, a skutočný vojenský úder, od ktorého USA už dvakrát tento rok cúvli, by nemal žiaden význam, keby sa nespájal so zmenou irackého režimu. Možno teda usudzovať o istom posune v americkej politike voči Bagdadu: že snaha USA zoceliť irackú opozíciu a urobiť z nej silu so schopnosťou otriasť základmi irackého režimu, sa odteraz bude uskutočňovať verejne, pred zrakom svetových médií. Clinton podpísal Akt irackého oslobodenia, ktorým sa uvoľňuje 97 miliónov dolárov na pomoc pre iracké opozičné skupiny - 31. októbra, zhodou okolností v ten istý deň Bagdad vypovedal spoluprácu so zbrojnými inšpektormi. Tieto dve udalosti však nikto nespájal.
Iracká opozícia je v súčasnosti slabá a rozdrobená, a navyše jednotlivé skupiny sú plne zaujaté vlastnými spormi. Príkladom toho je boj o územie medzi kurdskými frakciami, ktoré sú jednými z mála skupín operujúcich vlastnými milíciami v Iraku, navyše veľké problémy im spôsobuje turecká armáda, ktorá bežne a s tichým súhlasom Washingtonu na ich území operuje proti vlastným kurdským postalcom z PKK. Pre Washington je strategické vojenské spojenectvo Ankary predsa len cennejšie ako kurdská vec, a preto Kurdi majú dobré dôvody na to, aby ostali sedieť so založenými rukami, keď ich Washington požiada o podporu pri protisaddámovskom komplote. Navyše v Iraku je veľmi ťažké byť disidentom, poznajúc brutalitu, akou sa Saddám v minulosti vyrovnával so svojimi odporcami.
Saddámova pozícia sa teda zdá byť v tejto chvíli neotrasiteľná. Že existujú isté slabé miesta jeho režimu, na to sa snažili poukázať významné osobnosti americkej zahraničnej politiky vo svojom liste prezidentovi: treba využiť, že Saddám vládne terorom a urobiť z neho nenávideného jeho vlastným ľudom, treba proti nemu vzniesť obvinenie z vojnových zločinov, vytvoriť dočasnú irackú vládu na nejakej časti irackého územia, medzinárodne uznať jej legitimitu a napadnúť legitimitu irackého kresla v OSN.
KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ
