Tvorcovia dnešnej inscenácie Veselé panie windsorské to nemajú ľahké. Slávne Zacharovo predstavenie má ešte veľa pamätníkov a ich spomienky sú priam kultové. Dopredu som sa stretávala s názorom tých, ktorí mali šťastie vidieť slávnu inscenáciu, že súčasná sa tajomnosti, rozprávkovosti, smiešnosti, výtvarnosti, anglickosti a čo aj viem čoho všetkého nemôže dávnej vyrovnať. Iste, to je predpojatý pohľad. Podľa popremiérových ohlasov ale ani mladší neboli novými paničkami zďaleka ohúrení. Naozaj im ťažko priradiť niektorý z vyššie menovaných atribútov. Scénograf Jozef Ciller ponúka síce na prvý pohľad páčivú, elegantnú, avšak statickú scénu. Na bledom horizonte jediný dom evokujúci architektúru anglického mestečka. Inak prázdny priestor, prostredia sa menia iba svietením, paravánom, stolom a stoličkami. Namiesto čarovného tajomného lesa zaplnia javisko tanečníci, siahne sa aj po najlacnejšom efekte - zábavnej pyrotechnike. Na očarujúcu výpravnosť scény sa teda nestavilo. Netýka sa to kostýmov Milana Čorbu, ktoré sú naopak asi najzaujímavejšou zložkou inscenácie. Na obzeranie plno vtipných detailov. Pohrávanie sa s kombináciou farieb, vzorov, materiálov. Elegantná gracióznosť dámskych živôtikov, defilé najrozličnejších čapíc, klobúčikov, rozprávkový rozmer priam sedemmíľových Falstaffových čižiem, jeho brušiska "Otesánka", vedrovitých klobúkov manželov či nababušenej suknice a čepca panny Quickly. Majstrovská ukážka súčasného vysoko estetického a pritom hravého pohľadu na dobový odev. Každý kostým je sám osebe výtvarným a divadelným dielkom. Núka oveľa viac nápadov a humoru než niektoré herecké akcie. Niežeby boli herecké výkony slabé. Činohra SND je naozaj plná mnohých aj mimoriadnych zjavov a z nich určite nikto nejde pod latku. Avšak ani sa ju tu priveľmi nenamáha preskočiť. Herci sa zväčša predvádzajú síce v dobre zahratých, iste neraz aj fyzicky náročných, ale ničím mimoriadnych etudách. Mnohí povyťahovali osvedčené zásuvky, barličkou sú im často divácky vďačné špilce na súčasnosť. Vymyká sa Emília Vášáryová v naozaj neštandardnom obsadení do starej "panny" Quickly. Je zaujímavé vidieť "pani z mora" v úlohe, ktorú v Zacharovej hre hrala Hana Meličková. Milka Vášáryová dala dobráckej bacuľatej kofe, ktorá s obľubou špikuje reč skomoleninami cudzích slov a pri štamperlíčku spriada intrigy tak, aby jej čosi vždy kvaplo do rúčky, kalíšteka a najlepšia aj do lona, ešte čosi navyše, než ako sa zvyčajne hrá žiadzou lomcovaná svätuškárka - gracióznosť a pôvab. Tu sa naozaj dá hovoriť o hereckom prínose a to je dôkaz, že by to mohla byť cesta, ako dnes uvádzať síce majstrovsky napísané, no predsa už notoricky známe komédie jednoduchých zápletiek. Chcelo by to ale oveľa viac hereckých nápadov, hlbšieho zamyslenia, osobnostného postoja a možno i menej slobody hercom zo strany režiséra. Druhou cestou je originálny režijný názor, postreh, pohľad, nápad. Pretože len potrestanie záletníka, manželská žiarlivosť či heslo "palacinka" dnes už ťažko môžu byť nositeľmi smiechu dopopuku. Odhliadnuc od kvality diela a vynaloženej námahy, sa totiž potom usádza do hľadiska nuda. BARBORA DVOŘÁKOVÁ