Výsledkami parlamentných volieb a prvými vyhláseniami ministra kultúry SR Milana Kňažka svitla nádej, že v inštitúciách riadených daným rezortom, ale i v celom prostredí slovenskej kultúry, dôjde k návratu zdravých vzťahov, profesionality a tvorivej atmosféry. Deklaratívny signál sa zmenil na prvý hmatateľný skutok odvolaním politických protežantov z vedúcich postov. Na krok rozhodujúci, výber nových riaditeľov prostredníctvom konkurzov, v tejto chvíli slovenská spoločnosť s napätím čaká. V období "interregna" sa nachádzajú tiež všetky tri operné divadlá. Zatiaľ čo mimo Bratislavy sa očakáva demontáž nezmyselných, nefunkčných a neprosperujúcich spojení súborov (Košice + Prešov, Banská Bystrica + Zvolen), v SND pôjde "iba" o riešenie personálnych otázok. Úvahu nad spolužitím operného a činoherného ansámblu pod hlavičkou jednej firmy - čo je vo svete, okrem Čiech, nemysliteľné, veď oba umelecké žánre majú odlišné špecifiká - v tejto chvíli ponechám bokom.
O opernom umení Slovenska sa často hovorí ako o výkladnej skrini národnej kultúry. Hoci tieto tvrdenia majú propagandistický nádych, fakt, že slovenský spevácky potenciál je schopný konkurovať v medzinárodných reláciách, spochybniť nemožno. Iná je však otázka, či má i doma vhodné podmienky na umelecký rast a či ďalšie zložky operného umenia zasa za Európou nezaostávajú. Za normálnych okolností a vo vyspelom svete designovaný operný šéf s predstihom zoznámi verejnosť s vlastnou koncepciou vedenia divadla, s tímom, s ktorým mieni spolupracovať, predstaví systém prevádzky, dramaturgické priority. Situácia na Slovensku štandardná nie je. Od konkurzných komisií, v ktorých by mali byť zastúpení nezávislí, dôkladne informovaní odborníci, bude závisieť, či šancu dostanú najschopnejší z uchádzačov o riaditeľské posty. Kritériá musia byť prísne a jednoznačné. Je tu veľa čerstvých skúseností z obdobia po roku 1989, sú tu reflexie kritiky, sú tu konkrétne mená riaditeľov a plody ich práce. Ak relevantné recenzie vo vzťahu k činnosti Opery SND vyslovili rad závažných výhrad (dramaturgia, neochota poskytnúť priestor mladším režisérom, odchod sólistov zo súboru…), ak kritizovali neschopnosť vedenia košickej opery naplniť renovovaný dom adekvátnym umením, ak konštatovali v inak vysoko ocenenej banskobystrickej opere v ostatných sezónach pokles úrovne, mali by tieto fakty byť istým vodidlom pri rozhodovaní a vynášaní verdiktov.
Slovenská opera stojí v tejto chvíli na prahu novej (dúfajme!) etapy. Rád by som bol optimistom a veril, že naše hudobno-dramatické inštitúcie povedú ľudia rozhľadení, moderní a otvorení tým medzinárodným trendom, ktoré všade vo svete vedú operu dopredu. PAVEL UNGER
(Autor je hudobným kritikom)
