Zloženie snehu si môžete nalistovať v hocijakej učebnici pre základné školy. Sneh sa však okrem zamrznutých kryštálikov vody skladá aj z nebeského ticha, smútku z padania a postrácaných anjelských krídel. Preto má sneh takú zvláštnu farbu, preto tak zvláštne vonia. Sneh sa ukladal na zem ako drobnučké lístie z obrovského skleného stromu. Ľudia chodili po tom snehu rutinovane a otupene, pretože sneh v zime nebol v tých krajoch nijakou zvláštnosťou. A potom začali povstávať z toho snehu snehuliaci. Možno ich postavili deti a možno vznikli sami od seba. Nebolo ich veľa. V celom veľkom meste by ste ich porátali prstami dvoch rúk. Snehuliaci stáli dôstojne a rutinovane, ako niekto, kto vie všetko o živote a zanikaní. Boli už dopredu zmierení s tým, že ich existencia je krátkodobá a pominuteľná. Tvárili sa, že vidia prenikavo pod kožu tohto sveta, ale možno boli slepí. Niektorí mali mrkvové nosy a iba jeden, jediný snehuliak mal gombíky z uhlia. Dnes sa už stavajú snehuliaci ledabolo a bez štipky fantázie. Na najväčšom námestí tohto mesta stál snehuliak. Bol trochu nakrivo, na hlave mal starý deravý klobúk a celý bol taký podozrivý. Keby ste sa mu však prizreli bližšie, videli by ste, že má neoholenú tvár. Oči sa mu leskli buď z horúčky alebo z alkoholu a očividne sa chvel. Dnes sa už dá vidieť všeličo, a tak sa nikto nepozastavil nad tým, že tento snehuliak žije. Žije, dýcha, trasie sa od zimy a keď sa mu chce čúrať, prestupuje na mieste. Prešla okolo neho hliadka mestskej polície, ale nechali ho tak. kto to kedy videl legitimovať snehuliaka! Prešla okolo neho útočná jednotka skínov, ale nezmlátili ho. Jeden z nich ho iba tak cvične kopol do zadku. A predstavte si, snehuliak sa nerozsypal na hromadu snehu. Iba zjojkol a preventívne si chránil rozkrok. Ako vravím, bol to veľmi podozrivý snehuliak. Naklonil sa k nemu bezdomovec, ktorý síce nemal nijaký domov, ale v ruke držal plnú fľašu. "Bratku, dáš si"? ponúkol snehuliaka tým najlacnejším rumom. Snehuliak si odpil statočný dúšok a bolo počuť, ako hlasno pregĺga. "Teda, to som ešte nevidel!" zvolal bezdomovec. Už aj snehuliaci slopú! Náhodou, riekol snehuliak. Byť snehuliakom je skvelé! Nikam sa neponáhľaš, je ti teplúčko a každému urobíš radosť. Bezdomovec sa poškrabal po zarastenej brade: Ale čo ak sa oteplí? Potom budeš v keli, starý! Snehuliak sa nebadane usmial: Potom odídeš z tohto všivavého sveta ako snehuliak, nie ako človek! Roztopíš sa v lúčoch slnka a nezgegneš niekde v nemocničnej cimre, na cudzej posteli, na ktorú už čakajú ďalší piati. Zomrieť ako snehuliak je milosť. Že na to ešte nikto neprišiel! Na to sa nedalo nič povedať, a tak sa bezdomovec bez slova pobral preč. Aj tak si nebol istý, či to bolo naozaj alebo mu to iba skrslo v jeho opitej hlave. Ale my vieme svoje. A nepovieme to nikomu. Čo ak by sa táto epidémia rozšírila po celej krajine. Čo ak by sa opustení a vychladnutí ľudia začali húfne premieňať na snehuliakov...