úlohy hrajú herci, ktorí sú stále členmi súboru, no najmä ako hostia prišli ľudia, ktorí v Nitre vlastne odštartovali svoju úspešnú umeleckú dráhu. Sú to Ján Gallovič, Stano Král, režisér Jozef Bednárik a Marián Slovák, ktorý s Milanom Kišom alternuje ústrednú postavu - mliekara Tovjeho. M. Slovák (1949) bol členom DAB od roku 1972 do osemdesiateho deviateho a spolu s manželkou Evou Matejkovou patrili medzi najdominantnejšie osobnosti súboru, ktoré práve s Bednárikom pripravili množstvo inscenácií, ktoré sú dodnes v povedomí divadelníkov. Potom odišiel do činohry na Novú scénu, kde spolupráca s J. Bednárikom pokračovala na jeho slávnych muzikáloch. Dnes je bez stáleho angažmán.
Vraví sa, že človek by sa nemal vracať späť na miesta, kde prežil nejaké dôležité a šťastné životné obdobie, aby nebol prípadne sklamaný. Vy ste sa prečo odhodlali riskovať a do Nitry sa vrátiť?
"To je veľmi širokospektrálna otázka, ťažko o nej krátko hovoriť. Snáď, že som dostal ponuku seriózneho charakteru, možnosť spolupracovať s ľuďmi, ktorých dobre poznám a, samozrejme, s režisérom Bednárikom. Dlho som neuvažoval, notabene keď ide o taký titul ako Fidlikant na streche."
Ako ste ten návrat do Divadla A. Bagara prežívali?
"S návratom je to relatívne. Človek niekde nemusí byť a pritom to ešte nemusí znamenať, že odišiel. Veľa z toho, čo som v Nitre za osemnásť rokov zažil, vo mne zostáva, aj keď momentálne žijem v Bratislave. Necharakterizoval by som to preto ako odchod a návrat. Divadelný svet je taký, že raz sme tu a raz tam. Ja som tu bol už v časoch, keď DAB bolo zájazdovým divadlom a keď som hral, čo ja viem, v Bánovciach, bol som Bánovčan? Nie, bol som herec, ktorý si prišiel zahrať na ich dosky. Som momentálne v Nitre, na nitrianskych doskách. Na ktorých som mimochodom doteraz nehral, lebo nové divadlo dokončili až po mojom odchode. Pre mňa sa však, keď vstúpim na javisko, svet rozšíri omnoho viac ako len na Nitru, Bratislavu, Novú scénu či národné. Dosky sú v tomto smere geopoliticky bez hraníc."
Vravíte, že v divadelnej novostavbe pracujete po prvý raz. Je to riadny kolos, pamätám sa, keď som pred rokmi robila reportáž zo sťahovania divadla, celý nešťastný sa mi sťažoval pán Dóczy, koľkokrát tu v spleti rovnakých chodieb zablúdil. Vy ste ma teraz tiež omylom zaviedli do inej šatne …
"Áno, boli ste svedkom, ako som aj ja zablúdil a už tradične vletel do ženskej šatne. Začínam sa obávať, že mi už nebudú veriť, že je to fakt omyl a nie schválnosť. Našťastie ma kolegovia ubezpečujú, že aj oni mali spočiatku takéto problémy a nie je to iba moja starecká senilita."
Vravíte, že divadelné dosky nepoznajú hranice. Ale napriek tomu, v Nitre ste prežili väčší a dôležitejší kus života než v Bánovciach, na Novej scéne i v SND. To naozaj nezafungoval sentiment? Ako ste prežili ten prvý deň?
"Pomerne chladnokrvne. Možno som si zámerne nechcel pripúšťať emócie. Samozrejme, že so staršími kolegami, s ktorými som sa poznal, sme sa zvítali veľmi srdečne, ale inak som to celé bral veľmi profesne a pracovne. Dôležité bolo, že s týmito ľuďmi, aj keď s niektorými sme sa povedzme nevideli roky, sme zostali priatelia. Bol som rád, že sme sa znova stretli, ale nebolo to žiadne manifestačné objímanie. Možno svoju rolu zohralo aj toto prostredie. Neprišiel som do starého divadla, kde všetky chodby, šatne dôverne poznám. Tu som predsa len prišiel do nového priestoru, navyše je tu i veľa mladých ľudí, ktorých som nepoznal. Takže skôr som sa ten prvý deň utiahol do kútika a pozoroval, kde to vlastne som."
Človek s narastajúcim vekom a postavením má samozrejme aj väčšie nároky. Nerobí vám problém, že musíte takmer dennodenne cestovať medzi Bratislavou a Nitrou?
"Cestovanie bolo jedným z hlavných dôvodov, prečo som v osemdesiatom deviatom z Nitry odišiel. Už to bolo veľmi namáhavé. Teraz sme si s rodinou povedali, že do premiéry to dáko vydržíme, lebo projekt je naozaj lákavý."
Do premiéry zostáva pár chvíľ. Už môžete posúdiť, či ste sa rozhodli správne, keď ste podpísali zmluvu na Fidlikanta?
"Ja som od začiatku ani na chvíľu nezapochyboval, že prídem do telesa, kde je niečo, nechcem teraz uraziť kolegov v iných divadlách, čo už inde nie je časté. Vo Fidlikantovi je vlastne len Tovje nosná rola, plus manželka a snáď ešte jedna dve postavy. Všetci ostatní musia len pokorne nahrávať, sú to vlastne iba malé a stredné roličky. Ale vedel som, že keď tých sedemdesiat ľudí príde na scénu, veľmi dôležitá je totiž dedinka Anatevka, bude minimum kolegov, ktorí by brblali, že to musia hrať, že sú len "štafáž". Aj keď ju Beďo veľmi pôsobivo a zmysluplne zasadil do deja, a je veľmi potrebná. Tradičná nitrianska divadelná pokora, disciplinovanosť vytrénovaná Beďom za roky, keď tu pôsobil, našťastie dodnes pretrvala. Očakával som, že tu nájdem kolegov, ktorí mi budú pomáhať a to sa aj od prvého dňa splnilo. Na skúškach vládne tvrdo pracovná, ale veľmi dobrá atmosféra, čo je u Bednárika tiež tradičné. A mňa s ním strašne baví robiť."
o Ako sa vám pracuje s vaším alternantom Milanom Kišom?
"Ja teraz vlastne hrám s jedným z mojich divadelných učiteľov. Keď som prišiel do Nitry, pán Kiš už bol herec, ktorý mal meno, ktorému len o chlp ušlo ocenenie v Cannes. Alternujem sa s hercom, ktorý mi svojím hereckým príkladom v mladosti veľmi pomáhal. A aj dnes je to tak, pri skúškach ho pozorne sledujem, čo nového priniesol do postavy a mne to povedzme nenapadlo … Snáď je to tak aj naopak. Je to presne spolupráca, aká by pri alternáciách mala byť. Viem, že z mojich slov všetko vyznieva ako neskutočná idyla, ale čo mám robiť, keď je?"
Na Novej scéne ste hrali vo všetkých Bednárikových muzikáloch, dnes vás môžeme vidieť v Malej nočnej hudbe, muzikáli, ktorý pripravila Činohra SND. S týmto žánrom máte teda veľké skúsenosti, môžete porovnávať. Často počúvam, že Fidlikant je výnimočným hudobno-dramatickým dielom. Aj pre vás? A ak áno, tak v čom?
"Áno, je iný. Myslím, že je najľudskejší. Diapazón problémov je tu strašne široký: je tu problém všeľudský, otcovský, sociologický, politický… A pritom sú nastolené na reálnom historickom základe. Nielen hudba, ale i libreto sú na veľmi vysokej úrovni. Hovorené slovo má nespornú divadelnú kvalitu, čo pri iných muzikáloch, i keď iste tiež prinášajú isté dôležité humánne posolstvo, také bežné nie je."
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
