História pálenia sviec je stará ako ľudstvo a jeho pôvod sa odvíja od rituálu uctievania ohňa. Oheň osvetľoval temnotu, zaháňal chlad a vlhko, chránil pred mrazom a divými zvermi. Podľa dávneho chápania patrí oheň k štyrom základným prvkom, z ktorých sa skladá materiálny svet - voda, zem, vzduch a oheň. Symbolicky hral oheň dôležitú rolu od čias, keď ho človek začal považovať za symbol stvorenia. Najznámejší mýtus, ktorý spomína nebeský pôvod ohňa, je povesť o Prométeovi, ktorý ukradol oheň bohom. Táto prastará legenda má mnoho významov. Podľa jednej verzie sám Prométeus stvoril človeka, kým iné ho zas zobrazujú ako veľkého bojovníka ľudstva alebo ochrancu ľudí pred mocou bohov. No všetky sa zhodujú v tom, že keď Prométeus ukradol bohom oheň a daroval ho ľuďom, dal im do rúk mocnú zbraň pre ich ďalší vývoj. Aj v klasickom staroveku oheň uctievali ako božstvo - Gréci v podobe Hestie, Rimania v trojjedinej Veste. Germáni považovali oheň za životodarnú silu alebo tajomnú moc. Na počesť Wodana sa zapaľovali na jar obrovské vatry, ktoré mali zaručiť plodnosť.
Podobne v Biblii nájdeme množstvo zmienok o funkcii ohňa a svetla pri náboženských ceremóniách. Niektoré časti tejto svätej knihy ich spomínajú ako symboly vesmíru, symboly Božieho ducha. V Biblii sa viackrát Boh zjavil človeku v podobe ohňa alebo svetla.
V joge sa upretý pohľad na horiacu sviečku považuje za metódu koncentrácie, ktorá slúži na to, aby človek dosiahol vyššiu duchovnú úroveň. Súčasne treba odriekať vnútorné i vonkajšie modlitby. Už storočia dodávajú horiace sviečky mimoriadny lesk rôznym náboženským ceremoniálom. Poznáme rímskokatolícke, židovské sviečkové rituály v kostoloch či synagógach, pred obrazmi svätcov, pri krste, modlitbách či procesiách. Svetlo a sviečky sú symbolom čistoty, pokoja, mieru, ticha, uctievania, ochrany a vyjadrujú vzťah k Bohu, alebo ukazujú cestu k nemu.
(Podľa publikácie Mágia sviečok)
