Roman Polák mi je dlžný jedno ospravedlnenie. Keď vrcholili skúšky Cyrana, dala som do SME krátku bodku asi v tom zmysle, že sa chystá čosi, o čom sa predpokladá, že to bude bomba sezóny. Keď som potom prišla na skúšku, z toho, čo na mňa Roman nakričal, sa dajú publikovať iba slová - Aká bomba, čo za bomba?!!! Vtedy som ešte nevedela, aké muky prežíva citlivý človek pred premiérou, ako málo má sebaistoty i koľko ľudí škodoradostne striehne na prípadný nezdar. A to nehovorím o príslovečnej divadelnej poverčivosti chváliť čosi dopredu. Ale - Cyrano dnes v Štúdiu S oslavuje piate narodeniny. Stále je vypredané a jeho herci i jeho diváci majú k nemu výnimočný vzťah. Nič na ňom nevŕzga, nič sa nerozglejilo. Krásny romantický príbeh s presne nameranou dávkou humoru i sentimentu. Jednoducho Roman, priznávam, formulovala som to vtedy trochu nešťastne, ale mala som pravdu!

Cyrana hrá Milan Lasica, jeho krehkú lásku Anna Šišková. Poprosili sme ju, aby si zaspomínala, čo za tie roky s predstavením zažila. "Pre mňa to bolo ťažké skúšobné obdobie. S pánom Lasicom sme sa dobre nepoznali a veľmi som sa ho hanbila. Preto sa mi počas skúšok priveľmi nedarilo. Preklenulo sa to až premiérou a najmä reprízami. So Cyranom sme veľa zájazdovali, prešli celé Čechy, Slovensko. Prežili sme spoločne nezabudnuteľné chvíle a postupne sa z nás stali priatelia, aj keď si vykáme. So Cyranom nás totiž vždy všade tak krásne prijali, ľudia väčšinou stáli, kričali bravó. Naposledy sme napríklad hrali v Hradci Králové, kde nám postojačky tlieskali osem minút. Je to moje prvé predstavenie, s ktorým zažívam takýto obrovský úspech. Možno už ani nič podobné nezažijem." So Cyranom sa Aničke spája aj jej vôbec najsilnejší zážitok z divadelného prostredia. "Bolo to krátko po rozdelení Česko-Slovenska a Karel Heřmánek nás pozval hosťovať do pražského Divadla na Vinohradoch. Vinohradské divadlo je strašne veľké, má vyše tisíc miest. Všetci sme mali obrovskú trému, dokonca myslím, že aj Milan Lasica, bolo to cítiť na hlase. Vtedy vlastne o Cyranovi ešte nik nevedel. Ani na Slovensku. Až po pražskom úspechu si aj doma všimli, že existuje čosi také výnimočné. V Prahe vtedy sedeli v hľadisku pán Kopecký, Jana Hlaváčová, politici, zástupcovia vlády, jednoducho ľudia, ktorých som dovtedy videla iba v televízii a ktorých som si veľmi vážila. Aj preto som sa tak hrozne bála. Ale dopadlo to úžasne. Ľudia tlieskali viac ako desať minút, stáli, plakali, kričali bravó! Situácia bola zvláštna i tým, že to bolo krátko po rozdelení a tu sme si uvedomili, že patríme k sebe, že si rozumieme, ale už nie sme spolu. Viem, že je to patetické, ale keď už tíchol potlesk, jedna pani z hladiska so slzami v hlase zakričala - my vás máme rádi! A to už sme plakali všetci. Po predstavení za mnou prišla pani Hlaváčová, objala ma a povedala: ‘Gratulujem vám, že sa nehanbíte za svoje city.‘ Toto bol asi môj najväčší zážitok so Cyranom, ale v trochu menšej miere to vlastne zažívame po každej repríze." Samozrejme, za päť rokov boli aj ťažké chvíle. Jedna z najsmutnejších, keď mal Peter Debnár mozgovú príhodu. "Myslím, že to bolo aj vyčerpaním. So Cyranom sme chodili veľmi často na zájazdy, v noci sme zväčša už nespali, o piatej, šiestej ráno sme pricestovali domov a potom znova na skúšku, večer predstavenie. Našťastie, sa to Macovi veľmi zlepšilo, dnes už je v poriadku, aj keď do predstavenia sa už nevrátil." Aj Roxana mala svoje krízy. "Práve v Prahe som stratila hlas. S obrovským úspechom sme zahrali predstavenie, na druhý deň nás čakalo ešte jedno. Večer ma začalo pobolievať hrdlo a do rána mi celkom odišiel hlas. Bola som úplne zúfala, čo teraz. Odvolať predstavenie? To nie je také ľahké, keď je predaných vyše tisíc lístkov. Ako som taká nešťastná blúdila po Prahe, náhodou som stretla herca Michala Nesvadbu, ktorý sa bol pozrieť na predstavenie. Začal mi blahoželať a ja som mu na to zachripela, že ďakujem. Bol úplne šokovaný, čo sa to so mnou stalo. Vraj to nemôžem nechať tak. Vzal ma hneď k svojmu lekárovi. Napichal mi obstreky a čakala som, či to pomôže. Najviac som sa bála, čo mi povie Lasica. On nezvykne reagovať prudko, ale dodnes si presne pamätám ten výraz tváre, jeho vytreštené oči, keď som naňho prehovorila. Našťastie, obstreky zabrali, večer som dostala na čelo mikroport a nakoniec sa mi podarilo odspievať to. Všetci herci boli úžasní, ako sa vtedy o mňa starali. Jeden mi doniesol surové vajce, kto akú mal pri sebe tabletku…" S odídeným hlasom má Anka ešte jeden oveľa horší cyranovský zážitok, keď jej zlyhal rovno počas hry. "Nikomu neprajem takú skúsenosť. Pred predstavením som sa ešte normálne rozospievala, všetko bolo v poriadku. Ku koncu prvej časti som už začala chripieť a cez prestávku som už len sipela. Neviem, čo to bol za agresívny vírus, ale v priebehu desiatich minút som nehovorila vôbec nič. Po prestávke sa začína spevom. Vydala som zo seba len - ja- a potom už nič. Nakoniec som celý zvyšok aspoň odšepkala. Našťastie, máme také malé divadlo, že ma ľudia počuli. Ale cítila som sa hrozne." Za päť rokov striehnu na herečku aj také prozaické úskalia, ako vtesnať sa do rovnakej veľkosti kostýmu. "Na začiatku mám oblečené šaty z pevného plátna, ktoré nepovolí ani o milimeter. Na chrbte ma zaháčikujú a koniec, nedá sa povoliť ani kúsok. Pri skúšaní ma do nich zašnurovali úplne nadoraz, vraj to musí byť celkom stiahnuté. No po tých piatich rokoch sa stane, že aj dve kilá idú hore. A to je potom hotové utrpenie, vôbec nemôžem dýchať. Našťastie, sa zatiaľ nestalo, žeby ma vôbec nezapli, ale je to vždy stres, či sa do nich zmestím. Ešteže ich mám na sebe len asi desať minú a potom si oblečiem kostým, kde už nejaké to kilo nezaváži." A čo režisér, má vôbec ešte o päťročné predstavenie záujem? "Roman nás nespúšťa z očí. Dlhší čas nepríde a potom sa zrazu objaví na kontrole. Aj nedávno nás prišiel pozrieť, vraj sa mu dostalo do uší, že sa to rozsypáva. Ale keď Cyrana uvidel, všetkých nás hladkal a povedal, že to nie je pravda, že práve naopak, predstavenie je krásne a drží pokope."

BARBORA DVOŘÁKOVÁ

FOTO - PAVOL BREIER a JOZEF UHLIARIK