Karol Ježík a SME, fixné spojenie, ktoré pretrváva. Kto bol človek Karol Ježík, odkiaľ prišiel, kde sa vzal, aký bol? "Chápanie je tvorba," napísal jeho obľúbený Christian Morgernstern - aj úsilie pochopiť a poznať Karola ostáva tvorbou, pokusom priblížiť sa cez niektoré súradnice k jeho mnohorozmernej osobnosti.
Jedna z ciest k tomuto pochopeniu vedie cez pseudonym. "Ján Ujlaky písal, čo cítil Karol Ježík," uviedlo utorňajšie SME. Karol, žijúci s absolútnym nasadením sebaspaľujúci život, zvolil si pseudonym, ktorého sila sa nám (desivo krásne?) otvára až v týchto dňoch. Ujlaky je priezvisko Karolom nikdy nepoznanej starej mamy, ktorú mladú (42-ročnú, ešte o tri roky mladšiu ako dnes on) zabil blesk. Karol mal zmysel pre tradíciu. Ján, je meno starého otca z maminej strany, toho, ktorý Karolovi symbolizoval krásne dni bosonohého detstva na trnavskej rovine, v Suchej nad Parnou, pri potoku s jelšou a rybami a rakmi - obrazy, ktoré ho celý život neopúšťali. Všetci sme rodom z detstva.
Karol Ježík sa narodil 2. decembra 1953 v Modranke, časti Trnavy. V rodine, kde okrem neho vyrastala aj o šesť rokov mladšia sestrička Marta, ho formovali pozoruhodní rodičia, mama Anna, Anička, s nesmiernou prirodzenou vnímavosťou, so zmyslom pre príbeh a pre humor, otec Karol, športový dopisovateľ. Prežil detstvo čiastočne mestské: s veľkým zanietením pre futbal a aj kamarátov, ktorých mu hra priniesla, a čiastočne dedinské s potokom, záhradou a kozliatkami, s malokarpatským vinohradom v prostredí, kde sa v ňom rodila úcta s láskou k fortieľne vykonávanej práci, keď pomáhal starému otcovi Jánovi v obuvníckej dielni. Tento starý otec, dedenko, remeselník, mu popritom voňal diaľkami, keď rozprával o svojich cestách za robotou, o Paríži, keď učil malého Karola francúzske slovíčka. Dedenko, babenka - do pomenovaní, ktoré sa natrvalo ujali v rodinnom úze, sa premietla už aj literárna inšpirácia Červeným vínom Františka Hečku, ktorý býval v tejto obuvníckej dielni hosťom. Atmosféru rodného kraja takú, ako ju vnímal, aj so zmyslom pre zvláštne postavy a postavičky, nachádzal Karol v dielach Vincenta Šikulu, ktorého v ranej mladosti čítaval.
Trnavská esvéeška konca šesťdesiatych rokov bola prostredím, ktoré sa rozličným spôsobom podpísalo na Karolovej osobnosti. Na jednej strane profesorské osobnosti (v článku Rovina je večná vzdal Karol hold nielen vtedy 750. ročnej Trnave, ale aj svojej škole), na druhej strane rovesníci, študentský život v inšpiratívnej atmosfére toho času, šport, nenásytné absorbovanie všetkého literárneho, vydávanie časopisu Duval, vlastné básne ("Ó, beh náš každodenný!" tak končí báseň Bežcom; dnes už žiaľ, o jeho vlastnom behu, o jeho maratóne vieme temer všetko).
Tam, v škole, ako sedemnásťročný, cez svojho priateľa Luča Nábělka stretol a spoznal jeho vtedy ešte len pätnásťročnú sestru Miru. Sú dvojice, ktoré, aj ak sa v ich živote prihodí to, čo sa práve stalo v týchto dňoch, stihli prežiť spoločný život. Lebo spolu vnímali, spoznávali a tvorili svet. V Mire (Miročke, Mirunke, ako ju volal) našiel neštandardný chlapec Karol potvrdenie seba samého. A s rodinou, ktorú si v nej a s ňou vybral a ktorú prijal, prišli do jeho života nové priestory: k rovine a malokarpatským vŕškom pribudli Donovaly a hrebene Nízkych Tatier či clivá zádumčivosť gemerskej prírody v okolí Klenovca … aj špecifické vzťahy a tradície: nezištné a sústavné nasadenie svokrovcov - lekárov, česko-slovenský rozmer, odblesky národovedeckých zápasov, živé vedomie nevyhnutnosti vzdoru voči násiliu v rodinnej tradícii protifašistického odboja. Ako študentovi žurnalistiky odkázal Karolovi generál Milan Vesel, jeden z troch bratov - povstaleckých generálov Veselovcov, svoj archív, aby uňho vyčkal čas na zverejnenie.
Cesta Karola Ježíka k žurnalistike bola neodvratná, ale nie celkom priama. Hoci chcel po maturite študovať novinárstvo, láskavá autorita triednej profesorky ho od tejto cesty načas odradila ("budeš mať s tvojou povahou ako novinár problémy," vravela mu), a tak začal študovať v Prahe ekonómiu. Tam, v Prahe, pred koncertom Pavla Hammela, sa na chodbe odohralo ich prvé náhodné stretnutie. V niekoľkých prehodených slovách povedal jeden kučeravý chlapec druhému, že jemu v hlave neznie "Už neviem, či dám inej meno Medulienka", ale "Už viem, že nedám inej meno Medulienka" - a na tomto pražskom koncerte zaspieval Paľo Hammel Karolovu verziu. Ktovie, či sa ešte pamätá. Prahu mal Karol rád, ale ekonómia ho nedokázala udržať, vrátil sa do Trnavy, robil v tlačiarni, hlásil sa na novinárstvo v Bratislave, nezobrali ho, robil v ČSTK, znovu sa hlásil na novinárstvo, bol prijatý. Ako potom už vždy, aj študent Karol bol neuveriteľne pracovitý: pripravoval sa na novinársku dráhu aj v škole, aj praxou. Ďalším motívom pracovného nasadenia sa stalo dieťatko - v študentskom manželstve s Mirou, študentkou dvoch im obom vnútorne oporných kultúr: slovenskej a ruskej, sa v roku 1977 narodilo dievčatko Júlia. Rodičia z obidvoch strán, predovšetkým mladučká Karolova sestra Marta im s láskou a obetavo pomáhali, aby dokázali zvládať a zvládnuť študijné aj rodičovské povinnosti.
Ďalšie roky v ČSTK a potom v Smene predstavili Karola ako nadaného a stále známejšieho a čítanejšieho športového novinára, ktorý písal o športe, ale nikdy nie len o športe, ktorý do tohto písania vkladal seba so svojím originálnym videním a cítením, ktorý sa vkladal do zápasov a sledoval svoju líniu k pravde. Nie že by nevedel, čo je strach. Vtedy aj potom. Keď sa ho v jednom rozhlasovom rozhovore pýtali, či sa pri svojej pichľavosti nebojí, odpovedal, že áno - bojí sa, aby niekedy svojím textom niekomu nespravodlivo neublížil. Vedel svoje o neomylnosti a omylnosti - a šiel ťažkou cestou rizika hľadania, vtedy aj potom, keď sa už písal príbeh Smeny a príbeh SME.
Karol bol bojovník a bol trochu aj hráč. Bol súčasne gurmán, to sa vedelo, ale aj askét. Jedno, čo veľmi nemal rád, boli opakované chyby. Bol pre mnohých arbitrom v rozličných dôležitých otázkach. Bol introvertom i človekom ústretovým. Dôležitou črtou jeho osobnosti bolo, že chcel a vedel prejavovať priateľstvo a lásku - ak Marián Varga povedal, že Karol bol jeden z mála ľudí, ktorý ho mal rád, nejde teraz o to, či mal pravdu v tom, že jeden z mála - ale že o Karolovi to, čo bolo a je preňho asi dôležité, vedel. A vedeli to mnohí iní ľudia, vedela to Karolova rodina. Vedel to aj otec, ktorého meno a štafetu písania Karol niesol. Otcova harmonika, na ktorú tak rád hrával západoslovenské piesne, vlani zatíchla a dovtedy veselá mamenka sa ponorila do smútku. Karol so svojou tichou bolesťou pracoval ako predtým. Vedeli sme to.
Karol Ježík prežil krásny a naplnený, závideniahodný život, v ktorom sa mu už viac nestane nič zlé. Svetlo tohto života sa nemôže stratiť. Celkom posledné, pri čom mu na tomto svete žiarili oči, bol krásny Hammelov koncert, na ktorom zneli piesne rozličných období jeho života. Potom nám už len dal týždeň na to, aby sme si koncentrovane, inak ako kedykoľvek dosiaľ, uvedomili, o koho to vlastne môžeme prísť.
Karol, žil si život z rodu tých, čo si nedávajú šancu stať sa starými mužmi. A chcel si pritom urobiť ešte veľa všeličoho, chcel si ešte chodiť na krásne cesty so svojimi blízkymi, ku ktorým v tomto roku pribudol zať Viktor, túžil si nachádzať zamatové hlávky hríbikov vo vrese a machu, potápať sa ešte v mori a variť si fazuľku v amerických kaňonoch … a toľkí plánovali všeličo s Tebou. Si nenahraditeľný. Ale akokoľvek by sme sa búrili, neostáva nám iné, len to takto prijať. Drahý Karol, je to krásne, že si tu bol.
