Mal by som hovoriť o práci Karola Ježíka, ktorú ste poznali, keď ste denne kupovali denník SME. Moju skúsenosť s Karolom môžem zhrnúť do jednej vety: Karol bol mimoriadne pracovitý profesionál s veľkou dávkou invencie a inteligencie, ktorý sa zasadzoval o víťazstvo demokracie na Slovensku, a bez ktorého by sme nikdy nedokázali vybudovať denník SME. To však nie je to podstatné, lebo všetci, čo čítame denník SME, vieme, čo všetko urobil pre existenciu týchto novín.
Všetci sme sa usilovali uchovať si jeho prítomnosť a s bolesťou sme bojovali o jeho život. Niekto tým, že naňho intenzívne myslel, niekto tým, že mu nechával povzbudzujúce odkazy na jeho telefónnom záznamníku, len preto, aby počul záznam jeho hlasu na odkazovači. Ja však cítim, že mojou úlohou nie je hovoriť za seba alebo za redakciu, ale pokúsiť sa hovoriť za Karola. Ak má zmysel povedať na tomto mieste čo len jedinú vetu, musím nájsť slová, ktoré pomôžu hľadať kľúč k hlbšiemu poznaniu bytia jedného človeka, cez ktorého chápeme v tejto chvíli predovšetkým sami seba.
Ego Karola Ježíka sa rozplynulo, to ego, ktoré sa za jeho života stalo symbolom slobody, nezávislosti a víťazstva nad zlom. Karol rád víťazil, ale nikdy sa nestotožnil s tým, že by mohol byť symbolom víťazstva, nie preto, že by po tom netúžil, ale preto, že si neveril. V tejto chvíli už môže uveriť. Pomáhate mu svojou prítomnosťou tu, svojimi myšlienkami a kondolenciami. Konečne si je istý, že bol symbolom a mal pravdu na svojej strane. Tento pocit si však neužil, pretože mu pretiekol cez prsty každodenných rozhodnutí a stresov. Ak má zmysel uvažovať o posmrtnom živote, tak má Karol šťastie, pretože dosiahol to, čo si vysníval. Ak posmrtný život neexistuje a život, ktorý tu žijeme, má len význam symbolu a spomienky, ktorá zostáva v nás po zosnulom, tak má znovu šťastie, pretože symbol jeho osobnosti v každom z nás a znovu sa denne rodí v jeho denníku. Karol vyvoláva túžbu po spravodlivosti a lepšom svete. Zaväzuje nás k činom v tomto smere. Karol bol prosto ten, ktorý bol. Nikto nám ho nevráti, ale nikto nám ho už nezoberie. Zostane po ňom len to dobré. Preto nemá význam rozmýšľať o nezmyselnosti jeho smrti. Je to rovnako absurdné ako to, že som na tomto mieste pred niekoľkými mesiacmi stál a počúval Karola, ako krásne sa rozlúčil s redaktorkou denníka SME pani Stehlíkovou. Vtedy mi zišlo na um, že by som nikdy nechcel hovoriť nad jeho neživým telom. Tragická pondelková noc po koncerte Pavla Hammela nám dala týždeň času na premýšľanie: rodine, mne a jeho priateľom. Hovorili sme k nemu cez noviny a on pochopil, že sme natoľko silní, že môže odísť. Zdržiavali sme ho, ale on odišiel, pretože to bolo správne rozhodnutie. Prečo, to vie len Boh. Neviem presne, čo Karol cítil, ale viem, že počul naše lúčenie a že nás počuje aj tu a je pokojný a šťastný. Karol sú dvere, ktoré sa nedajú zatvoriť. Každý pohľad na tento svet doprajem aj jemu, cez moje oči. A naopak, pokúsim sa hľadieť na svet očami, cez ktoré videl Karol Ježík.
Karol, vždy sme hovorili svoje prejavy z hlavy, prepáč, dnes by som to nezvládol, pretože aj Ty by si sa v takej ťažkej chvíli spoliehal na svoje oči. Na Tvojej poslednej ceste do nebies Ti prajem veľa šťastia, ak je to možné. Česť Tvojej pamiatke v nás.
