ík * Hudobné naštudovanie a dirigenti: Rudolf Geri a Július Selčan * Kostýmy: Ľudmila Várossová * Scéna: František Perger * Réžia: Jozef BednárikRobiť v provinčnom divadle "grand muzikál" je podľa Jozefa Bednárika vždy trochu hazard. Vo Fidlikantovi na streche, ktorého pripravil s nitrianskym Divadlom A. Bagara, však o provinčnosti nemôže byť reči. Vzniklo dielo, ktoré obstojí v najtvrdších kritériách. Len to potvrdzuje slová Mariána Slováka, že temer u žiadneho režiséra nezažíva to, čo u "Beďa", že týždeň pred premiérou je všetko hotové - každý vie texty, situácie, choreografie, piesne sú precízne vymyslené a naskúšané - a len sa cizeluje. Na hereckých výkonoch to vidieť. Krčmár V. Bartoň, kníhkupec A. Živčic, rabín O. Rimko, Mendl M. Labuda ml., Šendla O. Hudecová a, samozrejme, mäsiar Lazar Jozefa Dóczyho - všetko pôvabné, premyslené figúrky rázovitých Anatevčanov, klátiacich sa rytmicky v duchu tradičných židovských tancov, krátkymi replikami skicujúcich židovskú mentalitu. Vďaka nim je dedinka Anatevka blízka a pochopiteľná. Jej obyvatelia nie sú žiadni arbitri cnosti. Keď môžu, radi vybabrú jeden s druhým, nič ich spoľahlivejšie nevzruší ako klebeta. Ale okrem nazerania si do hrncov je tu i ohromná súdržnosť, ktorú kresťan i neverec môže židom len závidieť. Preto národ vyvolených dokáže niesť svoje bremeno a nestratiť neopakovateľný humor. Jedným z hlavných motívov "fidlikanta" je tradícia. Ctí ju i Tovje, hlavný hrdina. Chudobný nevzdelaný mliekar s najobyčajnejšími prosbami na Hospodina - aby sa rodine darilo dobre či kobyla konečne nekrívala. Je to však špekulant, ktorý síce hlboko verí, ale konfrontuje. Chápe význam tradície pre židovskú komunitu, ale vycíti, kedy sa z opory stávajú okovy. Preto dovolí dcére, aby sa vydala bez dohadzovačky, druhej, aby šla do sveta za svojím pokrokovým milým. V čom už nedokáže prekonať sám seba, je povoliť tretej sobáš s nežidom. Ale vďaka láske, ktorá je základným kameňom jeho osobnosti, v závere jej predsa len zamrmle otcovské požehnanie. Marián Slovák šťavnatého Tovjeho oživil nielen suverénnym činoherným prejavom, ale aj interpretáciou nádherných piesní. Vyspieval jeho až "štricácky" chlapčenskú dušu, keď si na jabloni sníva pieseň Boháča, neistotu hrmotného chlapa, keď sa po dvadsiatich piatich rokoch manželstva odhodlá spýtať ženy - "Či ma ľúbiš?", alebo nesmierny bôľ, keď "zvyk velí" rozlúčiť sa s "vrabčekom" Chavele, ktorá pre lásku "zradila". (Bohužiaľ, Milana Kiša som videla len na skúške bez publika, ale o jeho výkone by sa dalo písať rovnako kladne. Rozdiel je možno v tom, že Slovákov Tovje je chlapskejší, Kišov si gazdovskú autoritu nadobudol skôr tradičným mudrlanstvom.) Iné, a rovnako skvelé, sú aj obe Goldy, Tovjeho ženy. Gabriela Dolná z nej spravila fortieľnu výbušnú ženskú, ktorá má občas jazyk ako britva, nenadarmo z nej má aj pán domu strach. Je však žensky múdra, citlivá, presne vie, kedy chlapa treba uzemniť a kedy rešpektovať. Golda Žofie Martišovej je miernejšia, aristokratickejšia. E. Pavlíková, D. Kuffelová, L. Lapišáková (1. obsadenie) len potvrdili, že DAB môže byť šťastné, že má také všestranné výrazné herecké osobnosti, rovnako hosťujúci J. Gallovič a S. Král sú nie nadarmo tradičné Bednárikove muzikálové kone. Nitriansky Fidlikant na streche je krásny aj na pozeranie. F. Perger navrhol scénu inšpirovanú M. Chagallom. Tyrkysovo-okrová farebnosť, bizarne malebné domce, surrealistická krava s teliatkom v bruchu, poletujúca strecha. Veď kto mohol lepšie precítiť atmosféru štetla, židovského mestečka východnej Európy, ako ruský židovský maliar, ktorý celý život dával do obrazov, čo nasal ako chlapec v jeho Anatevkách. Idylku tradičného života, hrôzy pogromov, neistotu budúcnosti i nádej vykresľujú aj výborné choreografie Jána Ďurovčíka. A čo je na Fidlikantovi na streche najdôležitejšie? Že máme aj o čom premýšľať.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ