Keď iracký diktátor Saddám Husajn po skončení operácie Púštna líška oznámil irackému národu a svetu, že vďaka Alahovi Irak opäť zvíťazil nad americkým agresorom, určite sa nad tým kdekto pousmial. Všetci vedia, že to nebolo tak, že by Iračania svojou statočnosťou zahnali agresora na ústup - ale strávili väčšinu času v krytoch ponorení do vlastného utrpenia, vedomí si skutočnosti, že zopár výbuchov do noci nie je nič v porovnaní s úpadkom, ktorý ich ešte len čaká. I keď im často unikajú súvislosti, keď ide o mieru viny ich diktátora, pred svetom zosobňujúceho tragédiu irackého národa, možno právom pociťujú, že sa stali obeťou akejsi čertovskej slučky svetovej politiky a že v ich záujme sa vlastne nedeje nič. Saddám v minulosti už použil zbrane hromadného ničenia aj proti vlastnému národu, Iračanov však v tejto chvíli určite netrápi, či Američania jeho vojenskú mašinériu ochromili, alebo nie.

Počas siedmich rokov procesu inšpekcií a drastického embarga sa Saddámovi darilo zvelebovať svoj osobný majetok, jeho paláce sa rozrastali, a vraj aj úspešne ukryť či znovu vybudovať zlikvidované zbrane hromadného ničenia. Z akých zdrojov? Z pašovanej ropy, a keď OSN urobila výnimku spod embarga z humánnych dôvodov, tak našiel spôsob, aby mu aj tzv. program ropa za potraviny priniesol isté zisky. Tento stav trval príliš dlho, i keď správy o jeho tajnom arzenáli sú možno prehnané, i hrozba pre okolitý región nie je taká vážna vzhľadom na prítomnosť amerických síl v zálive, Saddám si o potrestanie priam koledoval. Jeho (osobne) však potrestať nemožno. Pred pár týždňami Spojené štáty začali hovoriť o tom, že by privítali zmenu irackého vedenia, po kontaktoch s opozičnými skupinami však zrejme dospeli k záveru, že v súčasnosti proti Saddámovi žiadna mocenská alternatíva neexistuje, a ani cieľom Púštnej líšky nebolo dať pod ochranou amerických lietadiel priestor komplotu irackej opozície. Tá mala byť len akýmsi zadosťučinením za neúspechy v procese inšpekcií, likvidáciou toho, na čo inšpektorom nebolo dovolené siahnuť. Účinný plán na zmenu irackého režimu, ktorý by odblokoval stagnáciu, ktorou sa diktátorský režim živí, a priniesol normálny vývoj pre irackých ľudí, ešte nie je na svete. I po vojenskom údere však ostáva status quo v Iraku nezmenené, a zdá sa, že Spojené štáty túto situáciu budú vedome akceptovať ešte dlho. KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ