Rok 1998 potvrdil, že slovenský šport žne vavríny na individuálnom poli. Piešťanská rodáčka Martina Moravcová (nar. 16. januára 1976) mala vo svetových bazénoch najúspešnejšiu sezónu. Hoci nezískala na "veľkých MS" najjagavejší kov, "iba" dve strieborné medaily v austrálskom Perthe, plávala v piatich finále, čo ju radí medzi najvýraznejšie osobnosti olympijského športu číslo dve. V decembri potom v baníckom anglickom Sheffielde stála tri razy na najvyššom stupni ovenčená dvoma európskymi a jedným svetovým rekordom. Pravda, išlo o kontinentálny šampionát a v krátkom bazéne. Nositeľka vzácnej ceny, ktorú na silných amerických univerzitách udeľujú najvýraznejšej osobnosti, ktorá dokázala skĺbiť výborné študijné a skvelé športové výsledky, iste mieri ešte vyššie - k olympijskému zlatu. Martina žije a študuje v Dallase, osvojila si ambicióznosť, chuť byť úplne najlepšia, ale zostať skromnou, zhovorčivou, prívetivou. Aj tenista Karol Kučera odštartoval cestu do prvej svetovej desiatky u protinožcov, keď najskôr s Karinou Habšudovou, zhodou okolností tiež v Perthe, vyhrali prestížny Hopmanov pohár, aby vzápätí na prvom grandslamovom turnaji sezóny Australian Open prešiel až do semifinále aj cez Samprasa. Slovensko má najlepšieho alebo minimálne jedného z najlepších športových strelcov planéty Jozefa Gönciho, muža kráľovskej malokalibrovky, ktorý sa stal prvým mužom po roku 1946, čo neprehral v sezóne ani jedny preteky. Pýšime sa zlatým dvojkajakom Juraj Bača - Michal Riszdorfer. Hokejista Peter Bondra spolu s Fínom Selännem bol najlepším strelcom NHL a finalistom Stanley Cupu. Žigmund Pálffy, Miroslav Šatan, Róbert Švehla sú v najprestížnejšej súťaži sveta skutočnými hviezdami. Čo však z toho, že z "turnaja storočia" na Zimných olympijských hrách v Nagane sme odchádzali s dlhými nosmi a neoslnili sme ani na MS vo Švajčiarsku.
Po výnimočnom letnom zážitku z francúzskych futbalových MS sme očakávali aspoň aké-také oživenie najpopulárnejšej hry u nás. Nenastalo, opak opantal, či lepšie potvrdil zlú, nežičlivú, nechutnú situáciu na našich trávnikoch. Zvady a hádky, aj korýtka sú pre mnohých korytami. Divák na štadión príde zriedkavo, ak, tak skupina ultras, aby si to medzi sebou rozdala. Náš futbal je chorý, oveľa nezdravejší než hokej, hoci ani v ňom nie je všetko v poriadku.
Chlácholíme sa mladosťou slovenskej republiky. V športe to celkom neplatí, športovo silné Československo jestvovalo 75 rokov. Ak však prijmeme teóriu "mladosti", zamyslime sa, ako dlho trvalo trebárs Holanďanom, Dánom či Nórom, aby si vytvorili futbalový systém úspechov. Lebo práve o ten systém ide! Slovák netrpezlivo prahne po hokejovom alebo futbalovom úspechu. Dosť nespravodlivo sa správa preto k jednotlivcovi, azda tenisti sú výnimkou. Igor Kováč tento rok pre zranenie nebehal, nezabudli sme, že ho máme? Vzpierač Martin Tešovič získal vlani senzačne tri zlaté na MS, tentoraz "len" jednu striebornú. Vytratil sa z našich myslí? Basketbalistkám tiež nevyšiel svetový šampionát podľa predstáv. Stalo sa niečo vážne? Iste nie, v športe si výhra a prehra ruky podávajú. Tentoraz teória "mladosti" i geografickej malosti obstoja. Ani vlani nebol náš šport na úspechy chudobný. Stačí správny uhol pohľadu a dar súdnosti. PETER FUKATSCH
