"Túto jamu používali v stredoveku, potom sa zasa zišla až komunistom," vysvetľuje brat Mariam, ukazuje na úzku čiernu dieru a baterkou posvieti do jej útrob. Dno nevidieť, lebo ho celkom zakryli husté pavučiny. Cez jedinú dieru v múre vidieť z tohto ostrovčeka bahnisté vody jazera Tana. Ostrov svätého Antona. "Väzeň žil v cele nahý, potme, o hlade. Dozorcovia ho zavesili dole hlavou do tej diery, polievali ho vodou, visel tam tri-štyri hodiny, potom ho vybrali a o štyri hodiny už zasa visel dole hlavou… Nikto nežil dlhšie než pár týždňov," rozpráva. Málokto z odsúdencov Mengistovho komunistického režimu v Etiópii zrejme vnímal, že voda, ktorou ho polievajú, je z jazera Tana a je plná bilharziózy. Nemohla im poškodiť rovnako, ako im nemohli pomôcť rehoľníci z tunajších kláštorov. Na jazere je vyše tridsať ostrovov a čo ostrov, to stredoveký kláštor. So starodávnymi koptskými kresťanskými freskami, ktoré zobrazujú Boha ako belocha. Ani sami nevedia prečo. Belosi im však v histórii nič dobré nepriniesli. Hoci sa Etiópia nikdy nestala kolóniou, zažila niekoľkoročnú taliansku okupáciu a o tridsať rokov neskôr sem ruskí vojaci spolu s Kubáncami priniesli revolúciu. "Socializmus bol hádam horší než otroctvo," rozpráva Abdul Ahmed z mesta Harar. "Kubánci nás učili pestovať kultúrne plodiny. Rusi nám vysvetľovali, ako máme milovať a brániť vlasť. Nakoniec mali muži brannú povinnosť od sedemnástich do sedemdesiatich rokov a v Etiópii zúril hladomor. Pokúšal som sa utiecť do Džibuti, ale chytili ma. Šiesti kamaráti, ktorým sa to podarilo, dnes žijú v USA a v Európe a majú sa dobre. A my tu môžeme naďalej, tak ako v stredoveku, kŕmiť hyeny," vraví. Je večer a pri hradbách tohto starobylého mesta sa naozaj zbiehajú šelmy. Na zemi sedí muž a necháva ich, aby mu kusy páchnuceho mäsa trhali priamo zo zubov. Kedysi ich na noc vpúšťali do mesta, aby ho vyčistili. Keď však začali "čistiť" aj ľudí, rozhodli sa hyeny kŕmiť. Stal sa z toho zvyk, stáročná tradícia. O tie v Etiópii núdza nie je. Stáročiami na človeka dýchne aj mesto Lalibela, a to hneď dvakrát. Prvýkrát, keď zbadáte hociktorý z jedenástich kamenných chrámov, ktoré tu vyryli do skalných brál v jedenástom storočí. Zrazu máte pred očami slávnu históriu krajiny, ktorej dejiny spomína ešte aj jemenská Biblia, keď hovorí o tom, ako kráľovná zo Sáby navštívila kráľa Šalamúna. Druhýkrát, keď sa rozhliadnete okolo seba napríklad na hlavnom námestí. Slamené chatrče, bieda, žobráci, choroby. Lepra, tuberkulóza, AIDS, detská obrna, malária… Africká realita. Stiesnené pocity nedokáže zahnať ani krása okolitej prírody. Kopce, vrchy, náhorné planiny. Nie nadarmo volajú Etiópiu strechou Afriky. Pomedzi ne sa vinie Modrý Níl, ktorý má k ústiu do Stredozemného mora pred sebou ešte šesťtisíckilometrovú púť. Addis Abeba, hlavné mesto, je od neho ďaleko. Keby sa chcel dostať až k nej, musel by sa vyšplhať do výšky 2500 metrov. A možno by to napokon aj oľutoval. Nový kvet, ako možno názov Addis Abeby preložiť, je totiž naozaj nový. Hlavným mestom sa stala iba čosi pred vyše storočím. Po páde Mengistovho režimu tu hľadalo útočisko milión utečencov, ktorí väčšinou zostali na uliciach. Dnes súperia s eukalyptami, koho bude viac. Pri výstavbe Addis Abeby vyťali všetky lesy okolo, a aby to napravili, priviezli z Austrálie prvé eukalypty. Množia sa tu rovnako rýchlo, ako sa kedysi v Austrálii množili prvé európske králiky. Cynikovi by iste zišlo na um, že aspoň čomusi sa tu darí naozaj vynikajúco.
TEXT A FOTO SME ALAN HYŽA
