V minulom roku Izrael oslávil 50 rokov svojej existencie a v januári sa už zdá, že sa končí prvá etapa dejín samostatného židovského štátu. Nový rok prinesie búrlivé vlny politických zmien s nepredvídateľným oslabením bývalých tradičných politických strán, ľavicovej Strany práce a pravicového Likudu, a pravdepodobne aj nového politického lídra národa. Neostáva nič iné, než čakať na vývoj situácie už aj pred voľbami, ktoré sa budú konať 17. mája.
Takmer pred 50 rokmi David Ben Gurion, vtedy v kresle ministra obrany, vytvoril výnimku z vojenskej povinnosti pre 400 študentov ješív. Veľkorysé gesto rešpektu voči ortodoxným občanom sa časom zneužilo do neúnosných proporcií. V roku 1975 bola výnimka rozšírená na 800 študentov a v roku 1977 limit úplne zrušila prvá pravicová vláda Menachema Begina ako súčasť koaličnej dohody. Begin, tak ako aj súčasný premiér Netanjahu, nebol štátnikom obdareným talentom predvídavého pohľadu do budúcnosti. Dnes je v krajine, kde je dobre vycvičená a početná armáda zárukou prežitia národa, už 30 000 mužov "oslobodených" od vojenskej povinnosti.
Minulý mesiac 11 sudcov rozhodlo, že minister obrany nemá právo dávať takého výnimky. Najvyšší súd rozhodol, že parlament (Kneset) musí znovu prehodnotiť takéto právo a počet výnimiek alebo vytvoriť alternatívu tohto dlhotrvajúceho problému, a to najneskôr počas jedného roka. Nemožno už ignorovať vzrastajúcu podráždenosť verejnosti: moderných (nepobožných) Židov vrátane kritiky tradičných Židov (tých, ktorí sa nevyhýbajú povinnosti stráviť 3 roky v armáde). Iróniou je, že k tomuto rozhodnutiu dochádza v čase najväčšej moci ultraortodoxných kruhov v histórii izraelskej politiky. Aj keby svet haredim (pobožných) bol úplne odstránený z politického života, výnimky z vojenskej povinnosti by nezmiernili protesty verejnosti. Súd pripustil právo ministra obrany "oslobodiť" jednotlivcov, ale v žiadnom prípade nie celú komunitu ortodoxných mužov! Tieto výnimky spôsobujú aj ekonomické škody, lebo študenti nepracujú - inak by stratili právo vyhnúť sa vojenskej službe. V dôsledku toho sú haredim najchudobnejšou komunitou Izraela.
Aj armáda sa im po celé desaťročia vyhýba. Bude musieť vytvoriť štruktúry pre túto komunitu, ktorá by zrejme ťažko zapadla do sparťanského spôsobu vojenského života. Je v úbohom fyzickom stave - jediným jej športom bolo hádzanie kameňov každý piatok na autá, ktoré narušovali zákony šabatu. Nemá žiadne praktické znalosti - chýbajú jej užitočné vedomosti o svete vstupujúcom do technológie tretieho tisícročia... V rôznych oblastiach by však títo ľudia mohli robiť pre druhých občanov niečo užitočné.
Ani zmena súčasného deštruktívneho a neférového postoja tých, ktorí sa vyhýbajú službe v armáde, nezmierni napätie medzi ultraortodoxnými a ultramodernými Židmi - dvoma rozličnými kultúrami, ktoré delí široké more v strede malého Izraela. Najväčšie námietky budú vychádzať z kruhov haredim, chrániacich "čisté duše chlapcov z ješív" pred "nemorálnym" vplyvom moderného sveta. Nájsť prijateľný kompromis určite nebude ľahká úloha.
EDANA MARASH-BORSKÁ
(Autorka je stálou
spolupracovníčkou SME)
