Tisíce ľudí vyšli do ulíc v Bratislave po Palachovej smrti

Správu z Prahy nám priniesol Martin Bútora. Zdalo sa nám to neuveriteľné. Niekto sa v Prahe polial benzínom, zapálil sa a horiaci bežal po Václavskom námestí. Teraz leží v nemocnici a nevie sa, či bude žiť. 19. januára 1969 na Univerzite Komenského v Bratislave visel zákaz zhromažďovania. Poobede o tretej sa zhromaždil hlúčik odvážnejších mladých ľudí na námestí prvého robotníckeho prezidenta krajiny. Nepoznali sme sa. Čakali sme, až nás bude viac. Na námestí zastali dva modré autobusy s tabuľkami Zájazd. Cestujúci v nich neboli, len muži v rovnošatách. Autobusy zastali, posádky ale nevystúpili. Rozvinuli sme podlhovastú smútočnú zástavu, Andrej Mráz držal jeden koniec a Janko Sedal druhý, medzi nimi ja s novinovou fotografiou Jana Palacha v rukách. V ten deň bol už mŕtvy. Obdivovali sme ho, bol viac než my všetci. Začali sme pochodovať. Nebolo nás veľa. Len čo sme prešli sto metrov po Gottwaldovom námestí, modrý autobus sa pohol. Hlúčik teraz už tridsiatich ľudí sa dostal o pol kilometra ďalej. Keď sme boli neďaleko Grassalkovichovho paláca, autobus zastal. Vystúpil z neho tučný šéf polície a po ňom ľudia v rovnošatách s puškami. Naklusali a zoradili sa. Obkolesili nás. Veliteľ jednotky vydal rozkaz. Priložili zbrane k ramenu, svaly na tvári sa im napli. Splnenie rozkazu bolo na dosah ruky. "Ak sa nerozídete, pochytáme vás." Hlúčik stál, a neposlúchal. Niektorí dostali strach a stiahli sa. Zástavu sme podali dozadu, aby nám ju nevydrapili. Na opačnom konci sa hneď utvoril nový sprievod, ktorý začal pochodovať smerom na Suché mýto. Veliteľ vydával rozkazy, ale nebolo komu, boli sme už ďaleko. Zástup sa rozrástol na veľký dav. Šli sme odhodlanejšie, nemysliac na modré autobusy. Dodo Lietavec, Ďuro Bartoš a jeden neznámy, asi dvadsaťročný chlapec fotografovali sprievod. Pridávali sa k nám neznámi ľudia. Bolo nás toľko, že som nedovidela na koniec sprievodu. Pred univerzitou čakal ďalší kordón policajtov. Veliteľ tentoraz niesol v ruke ampliónmi. Námestie bolo plné. Oceľové tanky stáli v pozadí v útočnej pozícii. Dav troch tisícov ľudí rôzneho veku zastavil policajný kordón takmer vlastnými telami. Veliteľ vydal prvý rozkaz. Čas znehybnel. Vyrazili sme rýchlejšie. Veliteľ utekal za nami. Dav ho odstrkoval a brzdil. Dostali sme sa pred univerzitu. Študent štvrtého ročníka psychológie Stanko Fila čítal smútočný prejav na rozlúčku na vyvýšenej časti fasády univerzity. Vodné delá boli namierené priamo na neho. Vstupovali sme dnu, na podlahe na dekách a spacích vakoch tam ležalo niekoľko študentov. Držali hladovku. Na konci auly stál smútočný katafalk, pri ňom čestná stráž. Dav dopochodoval. Aula bola plná. Na ulici sa začalo zatýkanie. Brali, koho chceli.