"V undergrounde bolo jedno, kto je akého vyznania, všetkých nás spájala práca. Kto nebol aktívny, jednoducho v ňom nemohol byť. A je pozoruhodné, že všetci zúčastnení toto obdobie považujú za najkrajšie a najšťastnejšie roky svojho života, ba dokonca, aj napriek väzneniu, aj za najveselšie," otvoril Egon Bondy svoje rozprávanie po utorkovom premietnutí unikátneho undergroundového dokumentu My žijeme v Praze, ktorým sa v bratislavskom Českom centre začal krst jeho novej knihy Údolí. "Fenomén Bondy" v slovenskej metropole, kde teraz tento český spisovateľ a filozof žije, funguje neomylne, a tak bývalé véčko bolo plné ako za svojich najlepších čias. Jasná prevaha mladších ročníkov, ku ktorej patril aj krstný otec knižky, mladý literát Michal Hvorecký, označujúci seba skôr za "krstného vnuka", vďačne prijímala Bondyho košaté rozprávanie. To siahalo od úsmevnej informácie o tom, že jeho rukopis nedokáže rozlúštiť okrem dvoch ľudí na svete (čo je pre nich zdrojom zaslúženej a neskrývanej pýchy) nik iný (ani on sám), až po jeho negatívny postoj k deväťdesiatym rokom, ktoré v politike, ekonomike, ekológii a v kultúre zvlášť nepriniesli nič výnimočné, žiadne podnety ani výsledky. "Konkrétne v literatúre sa to prejavilo úplným zánikom momentu spoločenskej kritiky, snáď okrem krajín Južnej Ameriky. Celková iritácia, neistota, ktorá panuje na celom svete, sa odráža v akejsi bezradnosti. To súvisí aj so zlyhaním všetkých ideológií, ktoré nám boli predložené. Lenže pri ich dekonštrukcii sa zabudlo, že s nimi vymizli do značnej miery aj idey. A svet bez ideí, z ktorých sa stali len frázy, klesne do ešte hlbšieho úpadku, do bezmyšlienkovitosti. Pre ľudstvo i každého jednotlivca je to však stav neudržateľný, čo značí, že nové idey musia vzbĺknuť," predostrel "správu o svete" E. Bondy, ktorý sa, aj napriek istej pochmúrnosti svojich knižiek, charakterizoval ako optimista a vyznávač princípu rozprávky. To už sa reč, aj v pre časovú tieseň, vrátila k meritu večera - ku knižke Údolí z vydavateľstva Prístrojová technika. Aj z debaty o nej rezonovalo Bondyho hlboké presvedčenie, ktoré je určite aj posolstvom práve krsteného diela: "Umenie je tak hlboko spojené s tým, čomu hovoríme etos, že bez neho nemôže existovať. Dielo, ktoré postráda etos, je gýč. A etos, to je hlboké vnútorné zanietenie, to je to prežité a precítené, čo sa nedá vymyslieť."
ALEXANDER BALOGH
