čo sme ešte nevedeli aj sami, a... padla. Pole pôsobnosti zahraničných redaktorov bolo vymedzené pár metrami štvorcovými redakčnej kancelárie, tráviac čas prezeraním agentúr či snorením v Internete. To všetko je však už dávnou minulosťou. Na Slovensku si zahraničné návštevy podávajú dnes navzájom kľučky, cesty ministrov a premiéra už pomaly prestávajú ľudí zaujímať. Zviditeľňujeme sa dennodenne paradoxne aj napriek tomu, že nám to nikto nepripomína z televíznej obrazovky či z tribúny na Pasienkoch.

V stredu sa v Bratislave skončila trojdňová konferencia venovaná otázkam bezpečnosti v strednej Európe. Slovensko na nej ústami svojich zástupcov viackrát zdôraznilo snahu, aby sa jeho prijatie do Severoatlantickej aliancie posudzovalo individuálne, v symbolickom rámci konečného uzavretia prvej skupiny krajín. Práve toto bude aj jedna z myšlienok, ktorú sa dnes pokúsi tlmočiť minister Kukan počas washingtonského stretnutia s americkou ministerkou zahraničných vecí Albrightovou. Vláda sa pritom po prvých návštevách v Bruseli, sprevádzaných očakávaniami, už vrátila do realistickej roviny a zatiaľ čo Eduard Kukan by našu pozvánku do NATO ešte stále rád videl v perspektíve mesiacov, jeho kolega Pavol Kanis už uvažuje v časovom horizonte 2 až 4 rokov. Musíme si pritom uvedomiť, že prinajmenšom rovnako závažné argumenty pre členstvo predkladajú v Bruseli aj Slovinci a Litovci a naša politická reprezentácia by si možno mala zodpovedať otázku, či je pre ňu výhodnejší sólový ťah na bránku - o ktorý sa kedysi v rámci Visegrádu pokúšal už Václav Klaus - alebo koordinovaný útok v trojici.

Z úst viacerých účastníkov bratislavskej konferencie pritom odznelo, že NATO nemá nijaký zoznam kritérií, po splnení ktorých si môžeme automaticky nárokovať členstvo. Aliancia je predovšetkým spoločenstvom, ktoré sa hlási k tým istým demokratickým hodnotám a omnoho dôležitejším argumentom ako sila a druh výzbroje našej armády, je jej civilná kontrola, vnútorná stabilita právneho štátu, ale aj na prvý pohľad veľmi triviálna schopnosť vôbec navzájom verbálne komunikovať s armádami iných krajín.

Hovorí sa, že prvovýstupy bývajú najťažšie. Každý ďalší lezec sa môže poučiť z chýb svojho predchodcu a navyše v skalách sú už aj isté záchytné body, o ktoré sa môže oprieť. Logika integračných procesov je však úplne opačná. Prvým trom krajinám bolo počas ich vstupných rokovaní v počiatočnom entuziazme kadečo odpustené, priznáva aj Jeremy Roesner, ktorý v mene prezidenta Clintona viedol kampaň za rozširovanie NATO v americkom Senáte. "A nasľubovali sme toho našim senátorom naozaj veľa," dodáva s neskrývaným úsmevom starého lišiaka. Ak sa nás teda dnes naši traja susedia pýtajú, v čom by nám mohli najviac pomôcť pri vstupe do NATO (a pani ministerka

Schmögnerová by zaiste súhlasila, že aj do OECD), naša odpoveď by mala znieť: Splňte všetko to, čo ste nasľubovali, aby aliancia fungovala rovnako dobre s devätnástimi ako predtým so šestnástimi členmi.

JURAJ KITTLER