"Václav vám dával lásku a nádej. Svoje srdce otváral pre vás," povedal včera kňaz počas pietneho obradu za zosnulým Vašom Pankovčínom. Mal pravdu. Neviem, či ho kňaz poznal, ale Vaško sa skutočne celým svojím srdcom rozdával. Svojej žene Janke, svojím priateľom i čitateľom svojich kníh a poviedok, plných porozumenia a lásky, zosobňujúcich jednoduchosť v celej svojej nahote, zosobňujúcich prachobyčajný ľudský rozmer bez jeho umelých príkras, pretvárok a lží. Pretože Vaško bol taký. Jednoduchý, s pokojom v duši. Usmiaty nad svojimi večnými myšlienkovými konštrukciami. Nevedeli ste, prečo sa usmieva. Len ste tušili, že v jeho hlave opäť lieta "polárny motýľ" a z Papína sa ktosi zase raz vybral do sveta. Keď prepukla aféra okolo pokusu o uplácanie novinárov Hosťoveckou, len sucho v krčmičke pri SME poznamenal - "Nuž, chlieb a hry... Chlieb a hry..." A zostal sedieť v svojej tichosti. Vytočil ma tým do nepríčetnosti. Lebo on neodsudzoval. On nehodnotil. On len pozoroval. Pozoroval svet a vstrebával ho do svojho tela, sám stávajúc sa miliónmi postáv, ktoré potom ožívali v slovách. S nimi komunikoval, s nimi sa hral, s nimi žil svoj plnohodnotný život. S nimi vytvoril symbiózu so svojím telom. A ešte so svojou ženou Janou. Jankou, ako ju nazýval. Vždy bola tá silnejšia, tá racionálnejšie mysliaca, motor ich mladej rodiny. A predsa bola jeho Polárnym motýľom. Jana, začni opäť písať básničky. Bola si predsa jeho múzou a jeho prvou inšpiráciou. Vypíš svoj žiaľ do slov a zachovaj nám jeho spomienky. A potom začni opäť normálne žiť a pracovať. Lebo práve to by si Vašo želal. Len on si mohol dovoliť žiť s hlavou v oblakoch, v snových konštrukciách a hrách. Inak by to nebol Tvoj Vaško. A náš. DAŠA MATEJČÍKOVÁ

(Vašo, ďalší kaktus Ti donesiem do Ružinova. Sľúbila som Ti ho predsa za každú novú knihu. Teším sa, keď sa s Tebou zasa stretnem pri čítaní Lináresu.)